7 Polestar

Je priblizne polovica novembra a znova mam niekolko dni vypadok z Lighthouse. Priebezne navstevujem moju matersku agency Thorn Baker aby som im povedal "hallo, jak se mace?" a opytal sa, ci nemaju pripadne nejaky nahradny job. Snazim sa pritom vyzerat, ze som akoze vpohode, ale keby sa daco naslo tak by som sa potesil. Inu, vyplatilo sa a Michael mi vola, ze ma pre mna skvely job. Dvanasthodinovu nocnu sichtu v miestnych "Duklianskych" tlaciarniach, ktore nesu nazov Polestar, teda Hviezda Severka. Spociatku mam pocit, ze tam prevadzkuju velkochov sobov a myslou mi prebehne obraz Pavla Haberu a jeho "uzasneho" hitu Severanka (Sebranka). Super. Stale plati rovnica cim viac hodin, tym viac libier a tie mi teraz chybaju skoro viac ako slivovica. Miro mi uz pomohol neskutocne vela krat a dnes je opat ten den, kedy zachranuje strateneho Ferka tym, ze mu navrhuje odvoz autom az na miesto cinu. Cestou do odlahlejsej casti Nottinghamu zvanej Bilborough, vyzdvihneme z prace Katku a Phila s Markom, junakov z povodom z kapitalistickej casti Chiny, ktori v tejto lokalite byvaju. Phil, rovnako ako Miro uz v Polestare pracoval, takze ma obaja ubezpecuju, ze sichta je sice dlha ale pohodova a vela sa nenamakam. Zastavujeme pred severkou a ja este "palim papierosa". Na recepcii ma pohladom sacuje postarsia blondina a cernosko s recovou vadou, ktory tam umyva s nejakou masinou dlazku. Ked potrebuje umyt aj teritorium kde sedim ja, vstavam z kresla a ubezpecujem ho, ze je to vpohode, ze ja si este dam cigu a ze job upratovaca, je velmi dolezity, pretoze bez cleanerov by sme vsetci v spine umreli. Dava mi za pravdu hrdo narovnava chrbat. Blondinecka telefonom privolava manazera smeny, ktoreho meno som zabudol a ten ma odvadza do kantiny, kde mam pockat na manazera smeny c.2, pretoze teraz sa menia. Vchadzam do kantiny, ktora je ako vystrihnuta z akcnych PC hier, v ktorych som neraz ulahodil svojim krvilacnym chutkam. V malom priestore s debilnymi plastovymi stolickami sa na jednej z nich v kute krci chuducky cernosko a cosi hlasno rozprava do telefonu mne neznamym jazykom. Cakam manazera c.2. Cakam. Stale cakam a cernosko furt daco krici do toho telefonu a smeje sa, no prosto vyzera ako postavicka z mexickeho filmu City of gods. Presla uz polhodina a manazer nikde. Super. Uz len jedenast a pol hodiny do konca smeny. Nudim sa. Patdesiaty krat si pohladom obzeram automaty na kavu a sladkosti a citam si Healt and Safety policy na nastenke. Cernosko ukoncil svoj "rozhovor" a kantinou sa rozlahlo podozrive ticho. Inu davam sa s nim do reci. Hovori mi svoje meno anglicky ale s kosickym prizvukom, takze ze mu najprv nerozumiem. Dozvedam sa ze je zo Somalska. Vyborne. Odtial este nikoho nepoznam. Vravim mu odkial som a on, ze vie kde to je a ze tam bol. Prekvapuje ma tym, ze ako prvy hovori, ze Bratislava... Nu dobre. Ked nas poznaju uz aj v Somalsku tak to nie je az tak zle. Konecne prichadza manazer c.2. Veselo rozrazi dvere do kantiny a predstavuje sa, ale meno nepocujem, lebo huci automat na kavu. Vyzera ako talian a mozno aj je. Prechadzame po zltou farbou vyznacenej cesticke, ktora je bezpecna a nic sa vam tam nemoze stat. Mimo tejto cesticky behaju vysokozdvizne voziky a vsade ficia stroje a okolo su bandasky s chemikaliami a podobne. Absolvujem rychlokurz bezpecnosti prace a poziarneho evakuacneho planu. Napokon vchadzame do obrovskej haly, v ktorej su nieco ako dve mensie sklenene budovy. V tychto budovach su tlaciarenske stroje, ktore robia motha fucka lot of noises, takze aby ste neohluchlil, tak tam su zatvorene, za sklom. Manazer sa pyta, ze kto chce ukladat boxy na paletu a kto chce byt cleaner. Skusenejsi Somalec sa naruzivo pyta ku palete a ja fasujem metlu a hajde upratovat. V duchu si opakujem vetu, ktoru som tak dolezito interpretoval cernoskovi na recepcii a snazim sa patricne drzat vyrovnany chrbat, ale metla je taka kratka, ze mi dovoluje drzat maximalne sesdesiat stupnovy uhol smerom k dlazke. Uz len jedenast hodin do konca smeny. Ludia pri masine, ktora momentalne tlaci katalogy do roznych obchodakov, su vpohode a netvaria sa vobec dolezito. Dostavam instrukcie, ze kde a co mam upratat. Obrovska sklenena miestnost je tabu, takze upratujem okolo pasov, po ktorych prudia miliony vytlackov katalogov do malych boxov a tie potom putuju z palety dalej az do domacnosti stasnych anglickych rodin. Rychlo zistujem, ze designer tejto casti stroja je bud totalny bordelar, alebo zabudol, ze niekedy treba aj upratat. S kratkou metlou, zhrbeny zametam okolo roznych noziciek, kablov a hlinikovych list uchytenych o dlazku. Opakovane vdychavam a vykasliavam prach a ciastocky katalogov so super zlavnenymi cenami. Ide mi to vcelku dobre a po troch hodinach som vycistil okolie stroja. Snazil som sa pracovat velmi pomaly, ale anglicke normy su zrejme inac stavane, takze finisujem skor ako sa ocakava. Este osem hodin. Sakra. To je akoby som este len teraz prisiel na normalnu smenu do prace. Masinisti ma posielaju zametat "nebezpecnu" obast pre vysokozdvizne voziky v blizkosti sudov s chemikaliami. Brutalne zpomalujem tempo a niekedy zametam viackrat absolutne ciste miesta. Velmi zaujimave citanie nachadzam na etiketach nalepenych na sudoch s chemikaliami, pripadne opakovane citam ten isty letak vypadnuty pod stoj. No prosto robim co sa da... Este stale mam sest hodin do konca smeny. Lezie mi to na nervy a ja sa pytam manazera, ze co mam robit, ze som uz vsetko upratal. Ten mi len jednoducho povie, aby som pokracoval vo vedlajsej casti haly o ktorej som netusil, kde nachadam identicky typ tlaciarenskeho stroja, tiez ukryteho za sklom. Parada. Spravne predpokladam ze masiny su identicke a designer ani tu nedosiahol osvietenia v oblasti cleaningu. Snazim sa urobit si casovy plan, zby som znova neskoncil po dvoch hodinach. Ale podvedome zrychlujem tempo, pretoze sa nudim a stat na mieste dvanast hodin je horsie ako upratovat. Som spoteny a nohy si ani necitim. Aspon si mozem ist zapalit kedy chcem. Ale coskoro som prefajceny a tuto vyhodu nedokazem v tejto chvili ocenit. Zameta a zametam. Neverending story, ale bez Falca. V necakanej chvili sa pri mne zjavuje dalsi cernosko a dava sa som mnou do reci. Moze mat tak okolo dvadsiatky a ma zamatovo prijemny hlas. Pochadza z Nigerie, ale nos si nesmrka tak ako Monday. Moje sympatie si ziskava aj tym, ze sa vola sa Moysses. Len takzo si predstavujem, kde vsade a co vsetko povystrajalo, pri vsetkej ucte, Moyzesovo kvarteto. No a tu je vysledok, cernoch co sa vola tak uzasne. Ideme na cigu a ja zistujem, ze Moysses je vpohode chlapik so vztahom k RnB soulu (zjavne zdedil Moyzesove geny), takze zvysok smeny mi predspevuje svoje skladby, ktore aj ked nie su nicim vynimocne, ale su od Moyzesa. S mojou kratkou metlou sa drzim v blizkosti majstra M. a priebezne prerame vsemozne temy, samozrejme zeny nevynimaju, az po beznadenju stratenost a nepochopenie mladeho nigerijskeho umelca vo velkomeste. Moysses je vsak vskutku prijemnym roztpylenim mojich zvysnych hodin do konca smeny. Hodinky checkujem skoro kazdych pat minut. Som z toho na nervy. Citim sa ako nasi predkovia na panskom a chrbat si necitim az mam chut zakricat "Jaaanosiiik, save me please..." Posledne minuty smeny su tradicne najhorsie. Ale dockal som sa a pri odchode stretavam cernoska co sa vola Monday (to je ten z Lighthouse co si smrka nos vsade...). Je sest hodin rano. Ja, Moysses a somalec nasadame do autobusu. Cestou vtipkujeme na ucet posuka, ktory sa v tejto skorej hodine rannej rozhodol vyvencit psa. Avsak zjavne slo o iniciativu z jeho strany, pretoze jeho stvornohy milacik by ocividne najradsej zostal doma v teplom pelechu, rovnako ako my vsetci v tomto rannom spoji....

Na druhy den som niekde stratil chrbat a nohy, takze cely den lezim a maximalne zdviham telefon, kde Michael ceckuje, ako sa mi pacila smena. Heh. Vysvetlujem mu, ze ja upratujem rad, ale dvanst hodin je privela aj na osobu s kompulzivno-obsesivnou poruchou osobnosti. Michael ma upokojuje a vysvetluje mi, ze nasledujuce dve nocne by som normalne ukladal krabice na palety a neupratoval vobec. Prachy mi treba, takze si davam den volna v vraciam sa spat do Severky...

Potom, co som sa stratil v centre mesta a nemohol najst zastavku autobusu do Bilborough, som napokon absolvoval pokojnu jadzu priamo do sveta katalogov a chemikalii. Michael neklamal a ja fasujem job pickera pri palete. Na placi nenachadzam Moyssesa ani somalca, tak usudzujem, ze naposledy som vyfasoval miesto upratovaca, pretoze omylom poslali z agentury privela pracovnych sil. Inu uz rozumiem preco sa somalec tak sarpal na miesto pickera. Na konci vyrobnej linky vychadzaju katalogy zabalene do malych krabic a tie potom ukladam na paletu. Avsak paleta nie je polozena na len tak na zemi. Lezi na super-genialnej masinke. Teda je v takej vyske, ze ked ukladam krabice, tak sa vobec nemusim zohynat a postupne pod vahou krabic ide nizsie a nizsie. Super a genialne. Toto privital hlavne moj strateny chrbat. A este sa paleta da aj otacat dookola, takze ani nemusim okolo nej behat ako taky chrt. Coskoro zistujem dalsiu vyhodu. Krabice vychadzaju v pomalickom tempe, takze sa vobec nepretrhnem. Pocuvam Radio 1 a relaciu s Kelly Osborne, dcerou stareho rockera Ozzyho, co odhryzol hlavu netopierovi a potom mu museli pichat injekcie do pupka by nedostal besnotu. V jednej chvili si uvedomim, ze rozumiem o com kecaju v radiu, co doposial nebyvalo zvykom. Sam som prekvapeny, ake kraviny clovek dokaze pocuvat, ked im nerozumie. Stroj ukryty za sklom fici dvadsatstyri hodin denne, takze sa serie kazdych desat minut. Jednoducho povedane, viacej sedim ako pracujem. Janosik zrejme pocul moje volanie a navstivil miestnych, takze aj ked trochu znudeny, ale spokojny mu za to dakujem. Chlapici co robia na masine su uplny pohodaci, nukaju mi kavu, caj a ine fajnoty ale ja si len uzivam tuto radikalnu zmenu. Ked sa stroj desiaty krat zastavuje a ja mam este viac volna ako doposial, pytam sa jedneho z masinistov Johna, ze ci to funguje ako sietotlac a ze co to je vlastne za stroj. Johnovi sa badatelne rozsirili zrenicky a s vyrazom maleho sibala a hrdostou kozmonauta ma vola niekam dozadu. Spociatku mam strach, lebo ludia su vseliaki, ale rychlo zistujem, ze John mi chce ukazat ako tento obor funguje. Zatial co ostatni masinisti dumaju, kde je v stroji problem, John ma vedie do skledneho domu priamo do criev Argosa. Citim sa ako Harry Poter a Johm mi postupne ukazuje a vysvetluje cely proces tlace. Vyzera to zaujimavo a cas mi bajecne bezi. Prechadzame od casti s fabami a matricami na tlac okolo mega obrovskej pece na susenie vytlaceneho materialu az po rezacku a lepicku papiera. Prehliadka trva asi tak pol hodinu. Nikdy som nevedel viac o tlaci ako v tej chvili. Totalna haluz. Ked vyjdeme zo sklenej miestnosti von hned vsetko zabudam. Trochu hovorime s Johnom o tom odkial som a co tu vlastne chem. Napokon John prezradza dovod svojho entuziazmu a preco mi vlastne to vsetko ukazoval. Vraj som prvy kto sa ho pyta ne jeho pracu, ze ostatni ludia co sem chodia robit z agencys, tak len stoja a pozeraju do zeme a na neony a su ticho a sa sparaju v nose a hlavne sa na nic nepytaju. John vyzera zjavne stastne a ja zacinam ocenovat vyhody a dolezitost mojej slovanskej zvedavosti, ktora sa mi v tomto kraji isto este zide...