Lighthouse Dysplays je odpovedou na moju zivotnu otazku "How to get a money from a shit?", resp. ako upliest z hovna bic. Majitel firmy sa pred par rokmi rozhodol, ze to dokaze, tak vymyslel plastove pasiky, teda vertikalny vesiacik na ktorysa v supermarketoch a obchodoch vesaju rozne tovary a tieto pasiky sa potom vesaju na rozne regaly. No prosto uplietol z hovna bic a je za vodou. Samozrejme to nie je vsetko co firma v sucasnoti robi. Vyrabaju rozne reklamne putace a papierove stojany a haluze, ktore teraz navrhuje okrem inych aj Katka. Takze som na nu patricne hrdy. No a ja tam mam dnes nastupit ako picker packer, teda holka pro vsechno. Som rad, lebo na zaciatok je to super a mam full odvoz az do prace s katkou autom. Takze vyborne. Hasim prvu rannu cigu a personal driver Mirek nas vezie na miesto cinu.
Zastavujeme pred nenapadnou budovou v industrialnejsej casti nottinghamu, na fasade ktorej dominuje modre logo s morskym majakom. Majitel je majakmi posadnuty tak, ako som sa dozvedel z tajnych zdrojov, ze ma specialnu prezentacnu miestnost otapetovanu majakmi a podobnymi hovadinami. Necudoval by som sa keby mal aj slipy s obdobnym motivom a doma vo vani morsku pannu a v obyvacke morksu svinu. Inak je to vraj vpohode a prijemny chalpik.
Vchadzam do vyrobnej haly, kde ludia z agentur vesaju na spominane vesiaciky, spominane tovary roznehu drunu (zuvacky, cokoladky, psie zradlo – totok ide na odbyt jak nikda a pod.). Checkujem ludi, a stretavam dve holky z bratskej ceskej republiky, Marusku a Lucku. Fajn. Okrem katkinej sestry a jej frajera, ktori sa o chvilu vracaju domov, mam dalsie oporne persony do future, aby som sa necitil tak beznadejne opustenej. Od Lucie som si vysluzil nickname Inzenir. Dodnes neviem preco, ale titul sa vzdy zide. Odbieham podakovat manazerke warehousu Trish, ktora ma zltejsie zuby ako ja ale je vpohode, za to, ze ma vzali do prace tak rychlo a promptne. Vpodstate jej poviem len nieco, ze Thanks a sorry abo daco take lebo som z anglickeho akcentu este stale mimo. Prichadzaju suprervisors a rozdeluju pracu. Vsetci sa zbiehame okolo pracovnych stolov jak kurcata za zarnom. Ustavicne prenasledujem Marusku s Luciou aby som sa ich v pripade opytal na detajly, ktore som nepochopil... A jedeme... Zacinam skladat svoj prvy plastovy drziak. Nic komplikovane. Po troch hodinach skladania drziakov, si zacinam uvedomovat, ze ak sa nezacnem s ludmi intenzivnejsie bavit, tak s toho skladania zblbnem. Klasika. Manual. Inu davam sa do reci s ludmi okolo stola. Poliaci. Inu uz sa vidim ako namiesto angliny o par mesiacov muvim barzo sipko a dobrze po polsku s butylku vudky v renke. Situaciu zachranuje dvojmetrovy cernoch Serge, ktory sa stal mojim najlepsim priatelom vo svete vesiacikov a putacov. Serge je z africkoho Conga, presnejsie zo stredneho kantonu. Serge Zanzala ma tipujem tak 35 mozno 40 rokov a nosi capku jak jazzman. A je zurnalista. Napisal tri alebo styri knihy o politickej situacii v Congu a ludskych pravach, stretol sa s na tajnej schodzke s prezidentom, tak musel prchnut z krajiny. Inu vrana k vrane sada. Precestoval s rodinou pol Europy a pozna aj Bratislavu. Spociatku som bral jeho reci a historky opaterne, ale ked som si checkol net a nasiel som jeho stranku a clanky s jeho fotografiou a zivotopisom tak som prestal pochybovat. Kurva on si nevymysla... Akurat ma smolu, lebo jeho oficialny jazyk doma je francuztina, takze tu toho vela nenapise v angline. Kazdopadne Serge je prvy z ludi v UK s ktorymi hovorim viac ako jednu vetu v anglictine. Debatujeme o jeho krajine o mojej, o ludskych pravach, o tom co je pre nas v zivote dolezite a co nie, o chlaste a jedle, o zenach... no prosto uz nam chyba len slivovica alebo palmove vino. Ucim sa pozdravit nazdar v Sergovom jazyku . Takze ked sa ocitnem v strednom kantone Conga, tak mozem pozdravit "mboty" a brassaville people(tak sa volaju ludkovia co tam ziju), si ani vobec nevsimnu, ze ja som zs Presova (celkovo viem v sucasnosti pozdravit v troch africkych jazykoch, po turecky, madarsky, rusky, francuzsky a polsky, ale o tom neskor). Uvedomujem si, ze ucit sa pozdravit v cudzom jazyku je dobry zaciatok na komunikaciu. Diskusnu skupinu rozsiruje dalsi clen Janosz. Janosz vypatra jak chlop zo Secovec, ale je madar a v madarsku sa podla jeho slov venoval logistike. Ako neskor vysvitlo tak, jazdil na tiraku a ma preukaz na vysokozdvizny vozik. Inu Janosz je chlopik nevysokej postavy, hovori velmi potichu a nie velmi dobre po anglicky, ale je to moj dalsi kamos. Zato ma dobre serco a cez prestavky si cita anglicky slovnik ako knizku. Ako spravny Erdedyi je betar a zaujima velmo sa o holky (kiszcaj). Inu ja si zacinam spominat na moj madarsky dictionary. Slova typu biely trpaslik, podme jeb...t do kukurice, psi kok...t a podobne Janosza dostavaju do pomikova. Spominame na cipes parpriku, gulas, tokaj a hurky a cas nam rychlejsie bezi. Snazim sa naucit pesnicku Eze syp, eze syp, ale janos hovori potichy, vlastne skoro v rezime MUTE, takze je to fakt tazke, ale sme spokoni. Inu totok su moji first friends in my first job area.
Supervisors su, ako isto viete, ludia co jednoduchsie povedane, prideluju pracu ostatnym a riesia system ze kto, kedy, kde a co bude robit. A maju zasobu leukoplastov na porezane palce. Fabriku zaplavila mania dogfoodu, takze niekolko dni travim rozbijanim starych krabic a skladanim novych. Zaujimava praca. Inu vypracoval som si system, ktory mi vestci zavidia a kopiruju ho. Ladnym pohybom ruky dokazem o roh velkeho mobilneho kosa rozbit krabicu a druhym pohybom ju zlozit a strcit na vybrane miesto do kosa. No prosto parada. Citim sa dolezito ako pan Tesla, ked zavadzal prevadzku v Stropkove. Pocet ludi v praci je priamo umerny dopytu po vesiacikoch, takze niekedy sme v hale tridsiati, inokedy dvanasti a niekedy tam niesom. Vzdy pred koncom smeny prichadza s formularom v ruke Chantall. Obchadza ludi a kazdemu vravi, ci zajtra pride do roboty abo ne. Uz chapem preco sa Che Guevara tak nasral, ked toto videl v amerike v kamenlome. Vzdy ked Chantal pride a povie "No work tomorrow." tak je jasne, ze zajtra mam volno na neurcito az kym ma nezavolaju z agentury naspat. Chantall je anorekticka. Myslim, ze cez po veceroch figuruje ako model na tunajsej fakulte mediciny. Svojou na kost vychudnutou postavou je Chantal protipolom anglickych zien, ale bohuzial nie pozitivnym. A este ju posielaju aj hovorit No work tomorrow. No co uz s taku existenciu. Dnes mi oznamuje svoju repliku ohladom mojho svetleho zajtrajska a ja musim na zajtra nieco vymysliet, aby som sa doma nezblaznil...
Aktualne: 28.1.2008
V piatok som si kupil topanky, bo moje cinske lodicky z Presova dosluhuju a bosy kracat nottinghamom, to nie je prechadzka ruzovym sadom. Akcia, zlacnene, vyborne ta jich berem. Aj ked su pre skejtakoch tak nevadi, hlavne naj daco mam na nohoch. Dnes rano som vstal cely zhavy o pol siestej do prace. Vsetko som stihol v limite. Samozrejme tesne pred odchodom ma chytilo sranie. Inu davaj rychlo bo nescihas aftobus do roboty. S niekolkominutovym meskanim vyrazam v mojich novych botach. Po niekolkych metroch zistujem, ze cosi nie je vporiadku. Patu mi odieraju zasrane skateboardacke boty a ja uz nemam cas sa vratit aby som sa prezul. Vyborne. Teraz mi odieraju paty na oboch nohach. Kurva. Nesciham bus. Toz radsej bezim. V kusacich topankoch sa bezi jedna radost. Spoteny, zo zkervavenymi patami dobieham na busstop a picujem jedna radost. Achyles, uz viem ako si sa citil. Esteze mam v ruksaku dezinfekcny sprej od Jura a leukoplasty pre tieto pripady. Ale fajne. Slnko dnes vyslo skorej a vtacky spivaju jak na Bikosu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára