(sorry, I touch the enter by the way...)
Dnes znova nie je praca v Lighthouse tak vyuzivam volny den aby som rozniesol zivotopisy do agentur. Rozhodol som sa, ze ako stara uradnicka krysa s desatrocnou pracovnou praxou a prstokladom (prsokladom), skusim zohnat pracu v oblasti nahadzovania dat do computerov, teda data entry alebo data input, pripadne type writing. Potrenoval som si pisanie anglickych textov na internetovych strankach a nedopadli najhorsie, takze skusim stastie v tomto smere. Obehol som uz asi pat agencies a vo vacsine mi povedali, ze sa mi ozvu, co v preklade znamena, ze sa uz neozvu nikdy. Este zvyknu s doveryhodnym usmevom na tvari, povedat, ze lutuju, ale ze hladaju niekoho so skusenostami v UK. Ale ako mam sakra tie skusenosti ziskat, ked mi nechcu dat pracu. Fok. Bol by som radsej keby mi normalne povedali, ze nehovorim dobre po anglicky alebo podobne kraviny... Skratka zacarovany kruh. Ale ja stale verim a skusam stastie dalej. Na Old market square nachadam dalsiu agenturu Man power. Zneje to uderne ako za starych cias. Vchadzam do kanclu, kde sa ma ujala lady v majlepsich rokoch Charllote. Ked jej vysvetlim aky druh prace hladam, tak si cita moj zivotopis a konstatuje, ze som super, inteligentny, sikovny so skvelou minulostou, a ze skusime urobit test na data entry. Vchadzeme do maleh kokpitu, kde je jeden comp a niekolko stran s udajmi, ktore mam nahodit do compu. Nuz teda ujasnujem si detajly a pisem. Test rva pat minut. Samorejme ked dokoncim test, na obrazovke sa ukaze nejaka veta, ktora sa konci ze OK. Hovorim si, ze len nestlacaj nic a pockaj. Inu obsesia je obsesia a ja z neznamych dovodov slacam enter a cely test mizne. Oblieva ma studeny pot, nakolko som ho robil druhy krat, pretoze prvy krat som celkom nepochopil, co odomna vlastne chcu. Vychadam z kabinetu a vystrasene oznamujem Charllote pamatnu vetu "sorry, I touch the enter by the way...", teda ze "prepacte, dotkol som sa enteru len tak mimochodom..." Charlotte reaguje pokojne a vravi, ze vsetko je ok, len nech si sadnem a nerobim paniku a ze test dopadol vyborne. Toz vravi, ze ma premna potencialny job, takze nech vyrazim na interview do miestnych vodarni a ja sa uz vidim ako Homer Simpson s koblihou v ruke a cokoladou okolo ust za dolezitym pultom vo vodarnach. Som nadseny... Zajtra. Zajtra sa mozno vsetko zmeni...
Vypytal som sa skor z prace aby som to vsetko vpohode stihol. Nakolko som este necestoval miestnym busom, vyrazam na cestu peso. Zhruba po pol hodine zistujem, ze Severn Trent Waters, kam smerujem na pohovor je este riadne daleko a ja som spoteny ako po vystupe na Rysy. Toz odhodlavam sa na moju prvu cestu autobusom. Sofer je pohodak a uistuje ma, ze mi povie kde mam vystupit. Drzi slovo a ja dorazam na miesto stretnutia s miernym predstihom. Spokojne si davam este cigu a hajde na recepciu. Vita ma mila tetuska, ktora mi kaze pockat na inu tetu. Tradicne ocheckujem zachody aby som zanechal po sebe stopu pre buduce generacie. Po desiatich minutach prichadza pani Rhona, ja fasujem na krk vysacku ako James bond a citim sa super tajne. Prechadzame dverami, ktore sa otvaraju tajnou kartou a ja si pomyselne nahmatavam deviatku pod pomyselnym sakom a prehrabavam sa pstami v akoze napomadovanych vlasoch. Interview prebieha v pohode a ja vypravam tak pol hodinu. Oproti mne sedi teta Rhona a jedna velmi sympaticka slecna, ktora sa na mna stale usmieva. Odchadzam spokony a verim, ze coskoro sa moj dreamjob dostavi.
Na odpoved cakam niekolko dni. Nakoniec volam Charlotte a ta mi s lutostou oznamuje, ze nic z toho, lebo ze oni hladaju niekoho kto rozprava lepsie po anglicky. Nu vyborne. Sice, ze som clever a inteligent ale ze by som mal ist na dajaky jazykovy kurz a potom to snad vyjde. No co. Opat snaha bola ale nevadzi. Snad neskor. Toz vraciam sa spat do Lighthouse a kde zazivam cyklus "No work tomorow" versus "They need you at Lighthouse tomorow..."
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára