9 City Hospital

(Kam sa podel George Clooney?)

Je desiateho decembra 2008 roku pana a Charllote oznacuje krizikom, ake sa kreslia mrtvym zvieratkam namiesto oci, na mape miesto mojho dalsieho skveleho jobu a upresnuje detajly trnasportu. Vyber symbolu povazujem za nestastny, ci minimalne nevhodny a vobec nie som nadseny. Ako sa dozvedam, v plnej polnej ma ocakava pani Bernie Smith "Kovacova" o piatej hodine v jednej z miestnych nemocnic v sekcii Hotel services, kde mam kazdy den (okrem vikendov) stravit tri hodiny upratovanim svinstva rozneho druhu. Pracu nemam a peniaze treba a ja statocne a "rad" drzim hoci aj debilne slovo, takze bezim domov zjest nieco, kym mam este na to nieco chut.
Rozrusene rozpravam Mirovi o uzasnej prilezitosti, ktora sa mi naskytla az mi z toho vychladla polievka. Neznasam miesta tohto typu a nad studenym obedom si vycitam, preco som len nepovedal "nie", ved balzam uz predsa prestal ucinkovat. Pokojne som si mohol nieco vymysliet, napriklad, ze mam doma choreho papagaja o ktoreho sa musim starat, alebo ze v tom case chodim vramci charity hrat s bezdomovcami futbal, alebo inu ko...tinu, ale bohuzial v tejto chvili predstavujem prototyp neasertivneho az zdvorileho vychodniara z vytesnenym slovickom "nie" az do najtemnejsich hlbin Id. Musim vyzerat zufalo, takze Miro mi znova navrhuje pomoc vo forme odvozu k nemocnici. Nadsene vyzvu prijimam, pretoze v tejto chvili by ma potesilo aj keby ma povozil hoci len po parkovisku. Mirek ma vsak povzbudzuje a ja davam na jeho slova a hovorim si, ze to okuknem a potom sa uvidi.

"It`s dark outside...", ako by povedala mala Katka ked vidi, ze vonku je tma a kdesi v tej tme uz len neposlusny chlapci z getha piju pivo v kose na muriku. No prosto, je sice este len pol piatej, ale vonku je tma rovnako ako v Presove v rovnakom case. Mirova Laguna si to zenie po Hucknall road a vedla neho sedi maly este vzdy trochu nervozny Ferko. Zastavujeme pri kruhovom objazde a dalej uz pokracujem sam. Po chvili nachadzam jeden z vchodov do arealu City Hospital a prajem si, aby to bol ten spravny, pretoze velikansky nemocnicny komplex budov a parcikov v tej tme vyzera este vacsi. Do stretnutia s pani Kovacovou mam uz len zhruba patnast minut, takze mam co robit aby som najprv presiel cez spravny parcik a nasiel tu spravnu budovu, potom v tej budove spravne poschodie, na tom poschodi spravne oddelenie a tam nasiel spravnu pani Smithovu. Rychlo a teda zmatene citam orientacne tabule, ktore su pre mna v tejto situacii skor dezorientacne. Rozhodujem sa vybrat sa cestickou do kopca. Cestou minam novu a architektonicky zaujimavo naprojektovanu budovu, kde to isto nebude. Nemylim sa. Nie je to ani buda ku ktorej som nakoniec dosiel, a z ktorej strcali vseliake ventilatory a potrubia. Dedukujem, ze to bude asi nejaka centralna nemocnicna klimatizacia alebo podobna rit a uz pred ocami vidim tie vsetky bakterie a virusy, ktore na mna ta pizda chrli. Skrutim sa na pate a radsej sa rychlo vraciam k dezorientacnej tabuli. Nic z toho co tam pisu nekoresponduje s malym listockom v mojej spotenej ruke. Nevadi, lepsie bude ked sa niekoho opytam. Este predtym sa rozhodnem, ze velka budova, ktora stoji predomnou, by mohla byt tou spravnou. Prechadzam spravnym parcikom a ocitam sa na prakovisku odkial vyrazaju vsetky tie sanitky, ktore tak rychlo chodia po cestach a vy rozmyslate, ze kde maju hniezdo. Pytam sa jedneho zo soferov, ze ci nevie kde je Hotel Service a uvedomim si, ze to zneje ako by som hladal ubytovanie, ale ujo si dalej cita ten moj maly papierik s adresou a cosi nakoniec povie, ale ja nerozumiem co hovori. Esteze ukazuje prstom niekam na druhe poschodie. Fajn. Vyzera to na zadny vchod a da sa tadial vojst do budovy. Vyzera to ako Entrance v serialy Pohotovost, kadial dovazaju tie vsetky akutne pripady. Predstavujem si na smrt unaveneho, po pas zakrvaveneho a vycerpaneho Georga Clooneyho ako po nejakom zakroku nasrane kope do automatu na kavu cudzou amputovanou nohou a vsetkych posiela do riti. George tam vsak nie je a ja zufalo hladam schodisko.

Stojim uprostred dlhokanskej chodby. Steny zdobia v dvojmetrovych intervaloch vskutku pozbudzujuce napisy. Vo velkom cervenom preskrtnutom kruhu je napisane nieco ako "Beware of infections! Wash your hands!". Hned potom, ako mi zovrie zaludok ma napada jedine "Fuck!", kde som sa to dostal. Vsade vedla tych napisov su na stene pripevnene nadobky z mydlom, ale umyvadla nikde. Super. Nahle si spominam na to, ako mi Miro rozpraval, ze v spravach na BBC videl, ze sa v britanii v nemocniciach rozsirila nejaka infekcia pretoze si ludia neumyvali ruky. "A kurva!" hovorim si. No nic, snad to take zle nebude. Nachadzam schodisko a leziem na druhe poschodie. Kluciek sa snazim nedotykat, nastastie vzdy niekto predomnou tie dvere otvori, a ja si ich len pridrzim nohou a vhupsnem dnu. Tak trochu sa citim ako v pocitacovej hre. Dostavam sa na dalsiu dlhociznu chodbu. Prechadzam okolo rontgenov, ceteciek a podobnych veci az nachadzam bufet. Tety bufetarky zvacsa vedia vsetko, tak sa pytam na pani Smithovu a Hotel services, ale pani predavacka o niecom takom ani len nepocula. Skvele. Nachadza sa tam vsak ina teta co daco kupuje a ktora to pocuje a vravi, ze vie kde to je. Vychadzame z bufetu a ona mi vravi, ze mam ist stale rovno a potom zabocit dolava. Cely nadseny, ze niekto pozna pani Kovacovu, sa ponahlam ukazanym smerom. Priblizne uprostred si vsak uvedomim, ze som v zmatku nerozumel, ze kedy mam zabocit do lava a chodba ponuka takychto moznosti neurekom. Vraciam sa spat do bufetu aby som sa este raz opytal na cestu. Dotycna tam samozrejme uz nie je, zato bufetu dominuje predavacka co nic nevie ale zato ma zemle po zaruke za tri libry. Vydavam sa teda naslepo. Asi tak dvakrat sa vratim tam a spat az nakoniec vojdem na nejaku recepciu. Zistujem, ze rovno do kukucieho hniezda. Jack Nicholson s kamaratmi tam sice nie ale jedna chuderka tam sedi na voziku a zjavne je mimo, lebo tak volajako sa divne kyve, ale tej sa na cestu radsej nepytam. Prichadza nejaka recepcna, tipujem ze rovno z toalety, tak sa jej hned aj pytam otazku dna. Bohudik vravi, ze mam ist len rovno a pri kardiakoch zabocit dolava a tam potom uvidim zlty kos a pri tom kosi doprava a tam ze je taka uzka chodba a tam sedi Bernie. Instrukcie tak bizardne si samozrejme pamatam a po chvili uz vidim zlty kos a vstupujem do uzlinkej chodby, ktora vazne konkuruje chodbam do Tutanchamonovej hrobky.

Zhruba pat minut meskam, ale som na mieste. V malom kancli nachadzam Bernie Smithovu, postarsiu damu kyprych tvarov, ktorej k dokonalosti chyba uz len cigara v ustach a tacka s kolacami v ruke. Predstavujem sa Bernie a ta mi hned prideli asistentku, ktora ma zapise na nastenku, aby vsetci verili, ze som naozaj prisiel a ja to cele zpecatujem svojim podpisom. Asistentka, ktorej meno si nepamatam, ma vedie na miesto, kde mam pracovat. Cosi mi hovori, ja pritakavam a potom cosi hovorim ja a ona pritakava, no skratka, cesta je to dlha. Na opacnom konci chodby je oddelenie, kde som zaradeny. Zpoza rohu sa vynori utla postavicka v zelenej rovnosate, a nie je to George Clooney, ale dalsia teta, ktora tu upratuje a ona je teraz nieco ako moja supervisorka. Asistentka ma ponechava napospas zelenej tety a odchadza. Zelena teta mi ukazuje satnu, kde sa mozem prezliest a pyta sa, ci mam nieco na prezlecenie, ci mi nedali tricko z agentury. Ja, ze nie. Tak ona, ze nech si zoberiem cistu doktorsku rovnosatu z police, ale ze staci kosela, lebo ze nohavice su ok, lebo cez tie sa infekcie nesiria. Mudro vravi. Nahadzujem si doktorsku kosulku a stava sa zo mna zeleny muzik. Suprevisorka ma uz caka v miestnosti pre upratovacov, kde dostavam instrukcie. Jden typ flase sa pouziva na cistenie zachodov a sanity, druhy na umyvanie podlahy a treti si nepamatam. Zeleny mop so zelenym vedierkom je na umyvanie lekarskej kuchynky, mordy mop s modrym vedierkom je na umyvanie podlahy a cerveny mop s cervenym vedierkom je na umyvanie lekarskych satni a zachodov. Super. Este sa ma pyta, ci chcem rukavice, lebo ze sa oplati ich mat na rukach. Ja samozrejme suhlasim a beriem si hned styri aj do zasoby. Pytam sa zelenej tety na meno a ona, ze sa vola Wendey. Podla jej slov, meno jej dala mama podla vily z Petra Pana, lebo ze to bola mamina oblubena story. Divny svet. Wendey je inak vpohode, akurat, ze ma rachiticku utlu pstavu, moze mat tak styridsat rokov a posobi akoby bola pod sedativami. Stale sa usmieva a myslim, ze trosku je mimo. Ale v spolupraci nam to neprekaza. Nakolko tu pracuje uz dost dlho a stale je nazive a tesi sa dobremu zdraviu, ochotne sa podriadujem jej instrukciam.

Bereim do ruk zeleny mop a pretieram podlahu kuchyne, kde si lekari varia kavu a jedia sendvice od tety z bufetu co nic nevie. Dalej uz pokracujem s modrym mopom na chodbe. Ked nachadzam na zemi prazdnu injekcnu striekacku, premyslam, ze kde tak asi moze byt chybajuca ihla. Nasleduju satne a toalety. Wendey berie do ruk akysi tekuty cistic a namakanymi pohybmi mi nazorne vysvetluje, ze ako to mam spravne vypucovat. Do umyvadla napusta vodu, prida cistic a vlhkou handrickou cisti vsetko navokol. Na chvilu kamsi odbehne a ja preberam cleanerske zezlo. Celkom dobre to ide. Splachujem, teraz uz, cistotou skvejuci sa hajzel a pokracujem v zenskej satni. Snazim sa zopakovat postup. Pusatm vodu do umyvadla a pridavam do nej dezinfekciu na sanitu. A shit. V momente ako stricim handricku do roztoku, ta svina vyspliechne a kusok z nej sa zastavuje rovno v mojom oku. Klajem ako pohan a moje vytesnene "nie" sa pomaly derie von. Veriac, ze incident zostane bez infekcnej dohry, s cervenym okom, ktore kompaktne ladi s farbou mopu a vedierka, pokracujem dalej. Wendey medzi tym upratuje operacnu salu, kde ma pravdepodobne zatial preventivne nepusta aby som neutrpel sok. Vcelku rychlo mi to ide a ja pouceny z epizody v Polestare spomalujem tempo. Mala by nasledovat ordinacia "v ruzovej zahrade", ale este tam niekoho osetruju, tak ideme vyprazdnit kose. Pri tejto prilezitosti, sa pytam Wendey, ze na akom oddeleni to vlastne sme. "Oddelenie detskych popalenin", dozvedam sa a v duchu dakujem, ze dnes nie je Silvester.

Nasleduje kratka prednaska o systeme separacie nemocnicneho odpadu. Cierne sacky su OK. Vo vseobecnosti sa predpoklada, ze je tam len bezny odpad, ktory tam nahadzali pacienti a lekari, takze nie je nebezpecny. Kose so zelenymi sackami obsahuju bezny nemocnicny odpad, ktory tiez nemusi byt nebezpecny, podla toho kto sa ako zabudne a co tam hodi, ale udajne su tam len nejake ine sacky a papieriky a podobne hovadiny. Kose so zltymi sackami su motha fucka dangerous a je na nich vytlaceny znak kontaminacie, aky ma vo svojom logu Bihohazard. Parada. V tychto sackoch sa nachadzaju injekcne striekacky, ihly, krvave obvazy a mozno aj kusky koze, kto vie co este, ale rasej som to blizsie neskumal. Vsetky tieto sacky potom putuju do velkeho boxu, ktory predpokladam aj tak nakoniec vysypu niekde do jazierka za nemocnicou, pripadne na detske ihrisko alebo ich na vianoce rozdava detom rumunsky Santa Claus. No jednoducho niekam potom putuju a ja netusim kam.

V ordinacii konecne skoncili. Kolegyna otvara dvere do miestnosti, kde koncia zvacsa deti naivnych rodicov, ktori im kupili lacne ohnostroje a piraty z cinaku a nemysleli pritom na mozne dosledky. Parada. Ordinacia ma dve miestnosti, ktore su plne zltych sackov so Seplturou na cele. Zatial sa uspesne vyhybam kontaktu s kosmi a pucujem umyvadla. Zato Wendey, ta ich berie jednym smahom ruky hned dva. Je sebaista, ved ma rukavice. Ked jej vsak vola manzel, tak zdvihne mobil a uz si ho aj pritiska rovno na lico aj s tymi zasratymi rukavicami. Ved naco by ich aj davala dole. Zjavne je rezistentna a nezapodieva sa takymi hovadinami ako ja. Prichadza bonus v podobe dalsich dveri. Za nimi sa nachadza vana, v ktorej podla vyjadrenia Wendey pred osetrenim umyvaju deti, ktore podozrievaju, ze mozu mat nejaku infekciu. No a ja mam tu vanu teraz umyt. Trosku ma ukludni jej dalsia poznamka, ze nastastie dnes nikoho takeho nemali, ale ze upratat treba aj tak. Opatrne pristupujem k vani, plytko dycham, po zazitku zo satne si patricne chranim oci a pomalickymi pohybmi tak trochu tu vanu cistim. Rukavice putuju do zlteho kosa hned ako skoncim a nasadzujem si dalsie. Znova umyvadlo, zachod... Z neprijemnej koncentracie ma vytrhne, na zemi leziaci predmet. Zistujem, ze ide o malu drevenu vyrezavanu vevericku, ktora by sa na sabinovskom jarmoku citila ako doma. Uplna haluz. Tuto veveru pouzivaju na to, aby sa im nezatvarali neposlusne dvere. Idioti. V Sabinove na jarmoku by s nou pritom mohli tocit biznis. Inu, Blazena nevedomost...

Wendey mi oznamuje prijemnu spravu, ze uz je osem hodin. Predtym, nez odidem sa vsak musim ist odpisat na nastenku. Tentokrat asi preto aby vsetci verili, ze som tu vydrzal. Prenasledujem skupinku zamestnancov, aby som nasiel vychod z budovy. Ocitam sa na ceste, ktorou som sa sem nedostal, ale vraj tiez smeruje k zastavke autobusu. Cigareta mi uz davno tak dobre nepadla ako teraz. Stiahnem ju na tri sloky a skor ako dofajcim dalsiu, prichadza autobus, ktory ma odvezie skoro az k domu...

Mirovi a Katke rozrusene licim svoje zazitky a asertivita nahle nadobuda pre mna nebadane rozmery. Hned rano ako som vstal, navstevujem Charlotte v agenture Manpower. Ta ma vsak posiela za Helenkou, teda druhou agentkou. Hovorim jej teda, ze ja nemam problem s upratovanim, ze ja upratujem rad, ale ze nerad by som riskoval zdravie a ze u nas v domacnosti je male dieta a ja by som nerad privilekol nejaky mor alebo podobne svinstvo. Nech si to nevysvetluje zle, ale ze viac tam nechcem pracovat. Sucasne sa ospravedlnujem za moju anglictinu. Helenka ma upokojuje, ospravedlnuje sa mi a vravi, ze to chape, a ze mi rozumie, ze nech si nerobim starosti, ze moja anglina nie je vobec zla. Pyta sa vsak, ze ci by som bol ochotny tam ist este dnes, kym niekoho ineho zozenu. Chvilu rozmyslam, ale zda sa mi to ako rozumn kompromis a este som sa nerozlucil s Wendey, tak vravim, ze dobre, ale ze len dnes. Helenka suhlasi a lucime sa s usmevom na tvari. Odbieham este k vedlajsiemu stolu za Charlotte a hovorim jej, ze ci si pamata, ze ked som sem prvy krat prisiel, aky druh prace som hladal. Vravi, ze ano. Ja teda, ze este stale hladam ten isty druh prace a nie flek upratovaca v nemocnici. Ona na to, ze rozumie, ale ze si mam najprv spravit nejaky jazykovy kurz a potom, ze mi pomoze najst job, ktory hladam. V duchu za zasmejem a s diplomatickym usmevom na tvari sa lucime, aby som si predsa len nechal nejake zadne dvierka.

Vecer uz na prvy pokus nachadzam pani Bernie Smithovu Kovacovu a oznamujem jej, ze dnes som tu posledny krat. Bernie vyzera byt prekvapena, a hovori, ze oni ma tu dnes nepotrebuju, pretoze hladaju niekoho na dlhsiu dobu, koho by mohli zaucit a podobne kraviny. Mozem ist teda domov. Este nechavam pozdravit Wendey a s nadsenim opustam Clooneyho zakladnu. Na autobus cakam tak zhruba hodinu, ked zistujem, ze zastavuju len vtedy ked zamavate na sofera. Nieco ako u nas "zastavka na znamenie Pod Skalkou", akurat, ze tu to plati vsade. Samorejme o tom netusim, pretoze doposial som na zastavke nikdy nestal sam. Poriadne premrznuty a prefajceny este rychlo bezim za Michaelom do materskej agentury a rozhorcene mu rozpravam predchadzajuce zazitky. V Lighthouse stale nie je praca, ale ja doverujem Michaelovi a on ma nesklame. Ponuka mi moznost zatial pracovat do vianoc, a ze ak chcem, tak zajtra popoludni ma budu ocakavat vo firme s nazvom Breasley Pillows v nedalekom mestecku Ilkeston...

8 My name is Nobody

Prave dospavam poslednu nocnu sichtu v Polstare, ked ma budi zvonenie mobilu. Na druhom konci linky sa mi predstavuje zenska z agentury Elizabet Michael, do ktorej som nedavno poslal svoj zivotopis. Totalne vymlety jej vysvetlujem o aky typ prace mam zaujem. Rozhovor ukonci s tym, ze sa mi ozvu ked niecu vhodne pre mna najdu. Hned ako zlozim telefon si uvedomim, ze som musel vyzerat ako totalny idiot, pretoze som stale hapkal a moj hlas musel zniet akoby som noc pred tym vyfajcil aspon sto jointov a vypil tisic poldecakov. Rozhodol som sa, ze to tak nenecham a osobne im vysvetlim, ze aky som skvely a bajecny pracant v oblasti administrativnych prac. Na jednej z ulic v centre nachacam agenturu. Zadychany leziem na druhe poschodie a s kropajmi potu na cele vchadzam na recepciu. Snazim sa zufalo vysvetlit, ze co chcem a ze som telefonoval s nejakou tetou a podobne... Recepcna ma nastastie pochopenie pre magorov ako som ja a odbieha do officu. Po chvili sa vracia spat a pyta sa, ci mozme urobit seriu testov na data entry a type writing. Samozrejme suhlasim, teta ma ponuka poharom vody a ja sa pustam do setu piatich testov. Nahadzujem data do tabuliek, prepisujem texty a podobne voloviny , ktore som v poslednych deviatich rokoch robil takmer kazdy den. Ked test ukoncim, nedotykam sa ziadneho enteru ani nicoho podobneho a uspesne sa vyhnem trapasu z Manpoweru. Z kanclu prichadza slecna a predstavuje sa ako Carry. Preventivne sa na jej meno opytam este dvakrat. Checkuje zivotopis a pyta sa, ci uz mam National Inssurance Number a ostatne doklady, aby ma v pripade potreby zaregistrovali. Na cislo poistenia este stale cakam, ale kazdu chvilu by malo prist, takze hovorim, ze neni problem. Lucime sa s tym, ze ked bude nejaky vhodny job, tak sa mi ozvu. No a cakam dodnes...

Co s nacatym dnom? Hovorim si, ked vyjdem z agentury. Preventivne este zajdem ukazat myself do materskej agency ale nic nove sa nedozvedam. Chvilu sa tulam mestom. Neviem preco, ale vzdy tam, kde je najviac ludi pocitim akutnu potrebu mocit. V duchu dakujem existencii Nakupnych centier. Nakupne centra maju jednu skvelu vyhodu. Nerad v nich nakupujem, ale da sa tam zadarmo vysrat aj vystat. Myslim, ze keby nebolo zachodov, tak by vacsina z nich skrachovala. Takze namierim si to standardne do najblizsieho obchodaku, ktory sa vola Broad Marche a jednou z mala ciest, ktore uz dobre poznam si to siniem k najblizsim toaletam. Ked splachujem citim sa ako Fenix a opat ziskavam pocit sebaistoty. Najblizsi vychod je na dosah, ked ma zastavuje nejaka dievcina. Chvilku trva kym zistim, ze predava kozmetiku v jednom z kioskov. Pyta sa, ci mam chvilu cas. Hovorim, ze samozrejme, ved zeny ma tu len tak nezastavuju, ale ze nehovorim dobre anglicky. Ona vravi, ze to nevadi a hned mi ponuka niektory zo skvelych kozmetickych pripravkov. Ja sa len pousmejem a hovorim, ze dakujem, ale ze nie. Skusa menit taktiku a pyta sa, ci si kremujem ruky a ze kde pracujem. Inu ja ze pracujem v sklade a ukazujem jej moju vtedy este ukazkovo hladku pokozku na rukach a dodavam otazku, ci vyzeram ako metrosexual so sklonmi ku kremovaniu. Zjavne som jej vyrazil tromf z ruk, ale nevzdava to. Kedze ja som na kremovanie nevhodny, tak sa pyta sa, ci tu nemam nejaku zenu mojho zivota, frajerku , priatelku, ktorej by som kupil skvely darcek v podobe super kozmetiky? No a ja hovorim, ze nie. Nemam tu nikoho takeho. A ona, ci ani mamu alebo setru tu nemam? A ja ze nie. Ked dodam, ze som tu sam a nemam tu nikoho a ze moje meno je Nikto, tak dievcina smutne povzdychne a ja cakam, ze mi navrhne sobas. Nic take sa vsak nedeje, ale lucime sa druzne s tym, ze ked dostanem lepsi job, tak jej nejaky krem kupim. Bliziac sa k vychodu mi hlavou prebehuju tragikomicke asociacie a aj preto, ze je piatok ja sa nachvilu opat citim ako Robinson...

Nasledujuce tyzdne travim v Lighthouse, takze nemam cas mysliet na blbosti a priebezne riesim svoje vnutorne otazky a podobne dristy. Cas mi bajecne leti a do vianoc zostava uz len niekolko tyzdnov ked sa dozvedam, ze "no work tomorow...". Super. Nakolko som konecne vyfasoval inssurance number, navstevujem Carry v agenture Elizabeth Michael a Michaela v agenture Thorn Baker. Na ulici je mnoho ludi a mne znova treba mocit, tak odbieham do BroadMarche, aby som nadobudol pocit sebaistoty. Minam kiosk s kozmetikou, ale nikde nevidim moju znamu-neznamu. Zrazu vsak zacujem ako niekto na mna vola, ze "hallo, excuse me..." a obdalec na mna mava "kremistka". Prichada ku mne a pyta sa, ci si na nu pamatam, ze sme sa minule uz bavili, a podobne. Ja, ze samozrejme ano, a ze stale nemam novy job a stale cakam na svoju prilezitost. Trochu este cosi podristame, ale ja uz naozaj musim utekat na zachod, lebo postaty by som domov nerad isiel. Vykonam co treba, splachujem a napada ma, ze uz dlhsiu dobu zhanam normalny krem po holeni, pretoze to farebne co som si naposledy za par supov kupil, je sice vonave, ale stipe to ako svina a mam z toho suchy a cerveny krk. Vraciam sa teda ku kiosku a pod nohy sa mi vrha druha z dealeriek. Malucka a salena, skacka okolo mna ale ja jej vysvetlujem, ze ja uz svoju dealerku mam. Situaciu zachranuje znama-neznama a salena malucka sa ztahuje z boja. Vravim jej teda, ze sice som Nobody, ale aj ten sa musi holit a ja hladam nieco normalne po holeni, co nestipe. Zenska reaguje frisno a vytahuje modru, ako o chvilu zistim, carovnu flasticku. Presviedca ma, ze je to super vecicka a ze taky balzam po holeni som este nemal a uz si ho aj dvava na ruky a potiera mi tou vecou krk. Vduchu sa modlim, aby mi to nevotrela do oci, ale nic take sa nedeje a ja zistujem, ze ta vecicka velmi prijemne vonia. Pytam, sa ze kolko to stoji. Ona, ze patdesiatpat libier. Prevraciam oci a predstavujem, co vsetko si mozem za to kupit. Ubezpecujem ju, ze balzam je super, ale ze predsa je to len vela a ja som z domu zvyknuty na Barbuss, takze bohuzial. Dodavam ale, ze jej osobny pristup sa mi paci, lebo pre biznis je dolezity a ze coskoro z nej bude isto jeden z najlepsich dealerov. Na chvilu sa zastavi, vybera papierik a pero a cosi tam pise. Sakra, ona mi snad dava svoje cislo. Pozriem na papierik, cislo tam sice je ale nie telefonne. Stoji tam, ze tridsad pat libier a jej meno "Balagan". Za tolko mi to moze predat, ze som to ja. Zasmejem sa a vravim, ze ked dostanem job v office tak sa urcite vratim a ten carovny balzam od nej kupim. Pytam sa jej este ze odkial je. Dozvedam, sa ze zo Spanielska a myslou mi prebehuje Daliho tvorba, Gaudiho portfolio a Leos ako pije dvadsiatu kavu kdesi na spanielskom vidieku. Predstavujem sa aby som sa z Nobody-ho premenil na Frantiska a lucime sa s usmevom na tvari. Kazde tri kroky privoniavam ku golieru a zistujem, ze ten balzam je fakt fajn. Tvar mam zrazu taku pokojnu a hebku ako Karel Gott. V rozjimani ma zastavuje teta co robi interview na ulici. Tieto tety ma vzdy zastavia, ale ked poviem, ze nie som anglican a ze im nepomozem, tak ma nechaju ist. Tentokrat, ked poviem tete, ze prepacte, ale ja som z Presova, tak ona povie, ze nevadi a ze "I`m just looking for a young man..." Divne. Zeby mi Balagan natrela nejakju esenciu z spanielskej musky? Kazdopadne potesi. Mam este dost casu, rozhodujem sa teda zajst do agentury Manpower. Vchadzam do office a slecny na mna volajako viac pozeraju, tak sa rychlo uistujem, ze zips na nohaviciach nie je otvoreny a ze na tvari nemam cokoladu alebo nejake ine svinstvo. Charllote si ma berie pod kridla a konstatuje, ze som sa nejako zmenil a ze vyzeram nejak lepsie, ze co sa stalo a ze aj moja anglictina ja zlepsila. Je pravda, ze som uz schudol nejakych 12 kil, ale nechce sa mi vysvetlovat, ze to vsetko ten balzam. Chvilu spolu kecame, a ja sa pytam, ci nema nieco nove pre mna, a keby hej, tak nech sa len ozve, ze sa potesim. Inu lucime sa a ja si este odskocim dat predvianocny darcek. Vchadzam do hudobnin a po dva a pol mesiacoch chytam konecne do ruk gitaru. Hrajem si nase hitasy a citim sa bajecne. Tieto dni milujem. Clovek ma pocit, ze vsetko je tak ako ma byt a k pocitu sebaistoty mu netreba ani vykonat malu potrebu na toaletach nakupneho centra. Cestou domou sa tak trochu akoby vznasam a moje ego je patricne uspokojene. Doma mi vola Charllote z Manpower-u a ja sa uz vidim ako gigolo u nej doma v bielom kostime ako Michal David, kde zerem vsetko co ma vchladnicke za malu protisluzbu. Charlotte mi vysvetluje, ze ma pre mna job. Lahky a vpohode, ze zajtra rano by som este prisiel po detajly do agentury. Ja, este vzdy pod vplyvom balzamu, vravim, ze teraz nemam pracu, takze to beriem, ale ze nech mi povie o co ide, este raz. Ked mi oznami, ze ide o job upratovaca v miestnej nemocnici, tak balzam prestava ucinkovat a ja sa vraciam spat do reality. Pozicia upratovaca v Citty Hospital, ktora sa skryva za honosnym nazvom Portter, ma absolutne prebera a ja vazne pochybujem, ci som urobil spravne. Hovorim si, ze predsa sa nic nedeje, zajtra to checnem a potom sa uvidi. Kazdopadne vecer sa mi nezaspava lahko...

7 Polestar

Je priblizne polovica novembra a znova mam niekolko dni vypadok z Lighthouse. Priebezne navstevujem moju matersku agency Thorn Baker aby som im povedal "hallo, jak se mace?" a opytal sa, ci nemaju pripadne nejaky nahradny job. Snazim sa pritom vyzerat, ze som akoze vpohode, ale keby sa daco naslo tak by som sa potesil. Inu, vyplatilo sa a Michael mi vola, ze ma pre mna skvely job. Dvanasthodinovu nocnu sichtu v miestnych "Duklianskych" tlaciarniach, ktore nesu nazov Polestar, teda Hviezda Severka. Spociatku mam pocit, ze tam prevadzkuju velkochov sobov a myslou mi prebehne obraz Pavla Haberu a jeho "uzasneho" hitu Severanka (Sebranka). Super. Stale plati rovnica cim viac hodin, tym viac libier a tie mi teraz chybaju skoro viac ako slivovica. Miro mi uz pomohol neskutocne vela krat a dnes je opat ten den, kedy zachranuje strateneho Ferka tym, ze mu navrhuje odvoz autom az na miesto cinu. Cestou do odlahlejsej casti Nottinghamu zvanej Bilborough, vyzdvihneme z prace Katku a Phila s Markom, junakov z povodom z kapitalistickej casti Chiny, ktori v tejto lokalite byvaju. Phil, rovnako ako Miro uz v Polestare pracoval, takze ma obaja ubezpecuju, ze sichta je sice dlha ale pohodova a vela sa nenamakam. Zastavujeme pred severkou a ja este "palim papierosa". Na recepcii ma pohladom sacuje postarsia blondina a cernosko s recovou vadou, ktory tam umyva s nejakou masinou dlazku. Ked potrebuje umyt aj teritorium kde sedim ja, vstavam z kresla a ubezpecujem ho, ze je to vpohode, ze ja si este dam cigu a ze job upratovaca, je velmi dolezity, pretoze bez cleanerov by sme vsetci v spine umreli. Dava mi za pravdu hrdo narovnava chrbat. Blondinecka telefonom privolava manazera smeny, ktoreho meno som zabudol a ten ma odvadza do kantiny, kde mam pockat na manazera smeny c.2, pretoze teraz sa menia. Vchadzam do kantiny, ktora je ako vystrihnuta z akcnych PC hier, v ktorych som neraz ulahodil svojim krvilacnym chutkam. V malom priestore s debilnymi plastovymi stolickami sa na jednej z nich v kute krci chuducky cernosko a cosi hlasno rozprava do telefonu mne neznamym jazykom. Cakam manazera c.2. Cakam. Stale cakam a cernosko furt daco krici do toho telefonu a smeje sa, no prosto vyzera ako postavicka z mexickeho filmu City of gods. Presla uz polhodina a manazer nikde. Super. Uz len jedenast a pol hodiny do konca smeny. Nudim sa. Patdesiaty krat si pohladom obzeram automaty na kavu a sladkosti a citam si Healt and Safety policy na nastenke. Cernosko ukoncil svoj "rozhovor" a kantinou sa rozlahlo podozrive ticho. Inu davam sa s nim do reci. Hovori mi svoje meno anglicky ale s kosickym prizvukom, takze ze mu najprv nerozumiem. Dozvedam sa ze je zo Somalska. Vyborne. Odtial este nikoho nepoznam. Vravim mu odkial som a on, ze vie kde to je a ze tam bol. Prekvapuje ma tym, ze ako prvy hovori, ze Bratislava... Nu dobre. Ked nas poznaju uz aj v Somalsku tak to nie je az tak zle. Konecne prichadza manazer c.2. Veselo rozrazi dvere do kantiny a predstavuje sa, ale meno nepocujem, lebo huci automat na kavu. Vyzera ako talian a mozno aj je. Prechadzame po zltou farbou vyznacenej cesticke, ktora je bezpecna a nic sa vam tam nemoze stat. Mimo tejto cesticky behaju vysokozdvizne voziky a vsade ficia stroje a okolo su bandasky s chemikaliami a podobne. Absolvujem rychlokurz bezpecnosti prace a poziarneho evakuacneho planu. Napokon vchadzame do obrovskej haly, v ktorej su nieco ako dve mensie sklenene budovy. V tychto budovach su tlaciarenske stroje, ktore robia motha fucka lot of noises, takze aby ste neohluchlil, tak tam su zatvorene, za sklom. Manazer sa pyta, ze kto chce ukladat boxy na paletu a kto chce byt cleaner. Skusenejsi Somalec sa naruzivo pyta ku palete a ja fasujem metlu a hajde upratovat. V duchu si opakujem vetu, ktoru som tak dolezito interpretoval cernoskovi na recepcii a snazim sa patricne drzat vyrovnany chrbat, ale metla je taka kratka, ze mi dovoluje drzat maximalne sesdesiat stupnovy uhol smerom k dlazke. Uz len jedenast hodin do konca smeny. Ludia pri masine, ktora momentalne tlaci katalogy do roznych obchodakov, su vpohode a netvaria sa vobec dolezito. Dostavam instrukcie, ze kde a co mam upratat. Obrovska sklenena miestnost je tabu, takze upratujem okolo pasov, po ktorych prudia miliony vytlackov katalogov do malych boxov a tie potom putuju z palety dalej az do domacnosti stasnych anglickych rodin. Rychlo zistujem, ze designer tejto casti stroja je bud totalny bordelar, alebo zabudol, ze niekedy treba aj upratat. S kratkou metlou, zhrbeny zametam okolo roznych noziciek, kablov a hlinikovych list uchytenych o dlazku. Opakovane vdychavam a vykasliavam prach a ciastocky katalogov so super zlavnenymi cenami. Ide mi to vcelku dobre a po troch hodinach som vycistil okolie stroja. Snazil som sa pracovat velmi pomaly, ale anglicke normy su zrejme inac stavane, takze finisujem skor ako sa ocakava. Este osem hodin. Sakra. To je akoby som este len teraz prisiel na normalnu smenu do prace. Masinisti ma posielaju zametat "nebezpecnu" obast pre vysokozdvizne voziky v blizkosti sudov s chemikaliami. Brutalne zpomalujem tempo a niekedy zametam viackrat absolutne ciste miesta. Velmi zaujimave citanie nachadzam na etiketach nalepenych na sudoch s chemikaliami, pripadne opakovane citam ten isty letak vypadnuty pod stoj. No prosto robim co sa da... Este stale mam sest hodin do konca smeny. Lezie mi to na nervy a ja sa pytam manazera, ze co mam robit, ze som uz vsetko upratal. Ten mi len jednoducho povie, aby som pokracoval vo vedlajsej casti haly o ktorej som netusil, kde nachadam identicky typ tlaciarenskeho stroja, tiez ukryteho za sklom. Parada. Spravne predpokladam ze masiny su identicke a designer ani tu nedosiahol osvietenia v oblasti cleaningu. Snazim sa urobit si casovy plan, zby som znova neskoncil po dvoch hodinach. Ale podvedome zrychlujem tempo, pretoze sa nudim a stat na mieste dvanast hodin je horsie ako upratovat. Som spoteny a nohy si ani necitim. Aspon si mozem ist zapalit kedy chcem. Ale coskoro som prefajceny a tuto vyhodu nedokazem v tejto chvili ocenit. Zameta a zametam. Neverending story, ale bez Falca. V necakanej chvili sa pri mne zjavuje dalsi cernosko a dava sa som mnou do reci. Moze mat tak okolo dvadsiatky a ma zamatovo prijemny hlas. Pochadza z Nigerie, ale nos si nesmrka tak ako Monday. Moje sympatie si ziskava aj tym, ze sa vola sa Moysses. Len takzo si predstavujem, kde vsade a co vsetko povystrajalo, pri vsetkej ucte, Moyzesovo kvarteto. No a tu je vysledok, cernoch co sa vola tak uzasne. Ideme na cigu a ja zistujem, ze Moysses je vpohode chlapik so vztahom k RnB soulu (zjavne zdedil Moyzesove geny), takze zvysok smeny mi predspevuje svoje skladby, ktore aj ked nie su nicim vynimocne, ale su od Moyzesa. S mojou kratkou metlou sa drzim v blizkosti majstra M. a priebezne prerame vsemozne temy, samozrejme zeny nevynimaju, az po beznadenju stratenost a nepochopenie mladeho nigerijskeho umelca vo velkomeste. Moysses je vsak vskutku prijemnym roztpylenim mojich zvysnych hodin do konca smeny. Hodinky checkujem skoro kazdych pat minut. Som z toho na nervy. Citim sa ako nasi predkovia na panskom a chrbat si necitim az mam chut zakricat "Jaaanosiiik, save me please..." Posledne minuty smeny su tradicne najhorsie. Ale dockal som sa a pri odchode stretavam cernoska co sa vola Monday (to je ten z Lighthouse co si smrka nos vsade...). Je sest hodin rano. Ja, Moysses a somalec nasadame do autobusu. Cestou vtipkujeme na ucet posuka, ktory sa v tejto skorej hodine rannej rozhodol vyvencit psa. Avsak zjavne slo o iniciativu z jeho strany, pretoze jeho stvornohy milacik by ocividne najradsej zostal doma v teplom pelechu, rovnako ako my vsetci v tomto rannom spoji....

Na druhy den som niekde stratil chrbat a nohy, takze cely den lezim a maximalne zdviham telefon, kde Michael ceckuje, ako sa mi pacila smena. Heh. Vysvetlujem mu, ze ja upratujem rad, ale dvanst hodin je privela aj na osobu s kompulzivno-obsesivnou poruchou osobnosti. Michael ma upokojuje a vysvetluje mi, ze nasledujuce dve nocne by som normalne ukladal krabice na palety a neupratoval vobec. Prachy mi treba, takze si davam den volna v vraciam sa spat do Severky...

Potom, co som sa stratil v centre mesta a nemohol najst zastavku autobusu do Bilborough, som napokon absolvoval pokojnu jadzu priamo do sveta katalogov a chemikalii. Michael neklamal a ja fasujem job pickera pri palete. Na placi nenachadzam Moyssesa ani somalca, tak usudzujem, ze naposledy som vyfasoval miesto upratovaca, pretoze omylom poslali z agentury privela pracovnych sil. Inu uz rozumiem preco sa somalec tak sarpal na miesto pickera. Na konci vyrobnej linky vychadzaju katalogy zabalene do malych krabic a tie potom ukladam na paletu. Avsak paleta nie je polozena na len tak na zemi. Lezi na super-genialnej masinke. Teda je v takej vyske, ze ked ukladam krabice, tak sa vobec nemusim zohynat a postupne pod vahou krabic ide nizsie a nizsie. Super a genialne. Toto privital hlavne moj strateny chrbat. A este sa paleta da aj otacat dookola, takze ani nemusim okolo nej behat ako taky chrt. Coskoro zistujem dalsiu vyhodu. Krabice vychadzaju v pomalickom tempe, takze sa vobec nepretrhnem. Pocuvam Radio 1 a relaciu s Kelly Osborne, dcerou stareho rockera Ozzyho, co odhryzol hlavu netopierovi a potom mu museli pichat injekcie do pupka by nedostal besnotu. V jednej chvili si uvedomim, ze rozumiem o com kecaju v radiu, co doposial nebyvalo zvykom. Sam som prekvapeny, ake kraviny clovek dokaze pocuvat, ked im nerozumie. Stroj ukryty za sklom fici dvadsatstyri hodin denne, takze sa serie kazdych desat minut. Jednoducho povedane, viacej sedim ako pracujem. Janosik zrejme pocul moje volanie a navstivil miestnych, takze aj ked trochu znudeny, ale spokojny mu za to dakujem. Chlapici co robia na masine su uplny pohodaci, nukaju mi kavu, caj a ine fajnoty ale ja si len uzivam tuto radikalnu zmenu. Ked sa stroj desiaty krat zastavuje a ja mam este viac volna ako doposial, pytam sa jedneho z masinistov Johna, ze ci to funguje ako sietotlac a ze co to je vlastne za stroj. Johnovi sa badatelne rozsirili zrenicky a s vyrazom maleho sibala a hrdostou kozmonauta ma vola niekam dozadu. Spociatku mam strach, lebo ludia su vseliaki, ale rychlo zistujem, ze John mi chce ukazat ako tento obor funguje. Zatial co ostatni masinisti dumaju, kde je v stroji problem, John ma vedie do skledneho domu priamo do criev Argosa. Citim sa ako Harry Poter a Johm mi postupne ukazuje a vysvetluje cely proces tlace. Vyzera to zaujimavo a cas mi bajecne bezi. Prechadzame od casti s fabami a matricami na tlac okolo mega obrovskej pece na susenie vytlaceneho materialu az po rezacku a lepicku papiera. Prehliadka trva asi tak pol hodinu. Nikdy som nevedel viac o tlaci ako v tej chvili. Totalna haluz. Ked vyjdeme zo sklenej miestnosti von hned vsetko zabudam. Trochu hovorime s Johnom o tom odkial som a co tu vlastne chem. Napokon John prezradza dovod svojho entuziazmu a preco mi vlastne to vsetko ukazoval. Vraj som prvy kto sa ho pyta ne jeho pracu, ze ostatni ludia co sem chodia robit z agencys, tak len stoja a pozeraju do zeme a na neony a su ticho a sa sparaju v nose a hlavne sa na nic nepytaju. John vyzera zjavne stastne a ja zacinam ocenovat vyhody a dolezitost mojej slovanskej zvedavosti, ktora sa mi v tomto kraji isto este zide...

6 Manpower

(sorry, I touch the enter by the way...)

Dnes znova nie je praca v Lighthouse tak vyuzivam volny den aby som rozniesol zivotopisy do agentur. Rozhodol som sa, ze ako stara uradnicka krysa s desatrocnou pracovnou praxou a prstokladom (prsokladom), skusim zohnat pracu v oblasti nahadzovania dat do computerov, teda data entry alebo data input, pripadne type writing. Potrenoval som si pisanie anglickych textov na internetovych strankach a nedopadli najhorsie, takze skusim stastie v tomto smere. Obehol som uz asi pat agencies a vo vacsine mi povedali, ze sa mi ozvu, co v preklade znamena, ze sa uz neozvu nikdy. Este zvyknu s doveryhodnym usmevom na tvari, povedat, ze lutuju, ale ze hladaju niekoho so skusenostami v UK. Ale ako mam sakra tie skusenosti ziskat, ked mi nechcu dat pracu. Fok. Bol by som radsej keby mi normalne povedali, ze nehovorim dobre po anglicky alebo podobne kraviny... Skratka zacarovany kruh. Ale ja stale verim a skusam stastie dalej. Na Old market square nachadam dalsiu agenturu Man power. Zneje to uderne ako za starych cias. Vchadzam do kanclu, kde sa ma ujala lady v majlepsich rokoch Charllote. Ked jej vysvetlim aky druh prace hladam, tak si cita moj zivotopis a konstatuje, ze som super, inteligentny, sikovny so skvelou minulostou, a ze skusime urobit test na data entry. Vchadzeme do maleh kokpitu, kde je jeden comp a niekolko stran s udajmi, ktore mam nahodit do compu. Nuz teda ujasnujem si detajly a pisem. Test rva pat minut. Samorejme ked dokoncim test, na obrazovke sa ukaze nejaka veta, ktora sa konci ze OK. Hovorim si, ze len nestlacaj nic a pockaj. Inu obsesia je obsesia a ja z neznamych dovodov slacam enter a cely test mizne. Oblieva ma studeny pot, nakolko som ho robil druhy krat, pretoze prvy krat som celkom nepochopil, co odomna vlastne chcu. Vychadam z kabinetu a vystrasene oznamujem Charllote pamatnu vetu "sorry, I touch the enter by the way...", teda ze "prepacte, dotkol som sa enteru len tak mimochodom..." Charlotte reaguje pokojne a vravi, ze vsetko je ok, len nech si sadnem a nerobim paniku a ze test dopadol vyborne. Toz vravi, ze ma premna potencialny job, takze nech vyrazim na interview do miestnych vodarni a ja sa uz vidim ako Homer Simpson s koblihou v ruke a cokoladou okolo ust za dolezitym pultom vo vodarnach. Som nadseny... Zajtra. Zajtra sa mozno vsetko zmeni...

Vypytal som sa skor z prace aby som to vsetko vpohode stihol. Nakolko som este necestoval miestnym busom, vyrazam na cestu peso. Zhruba po pol hodine zistujem, ze Severn Trent Waters, kam smerujem na pohovor je este riadne daleko a ja som spoteny ako po vystupe na Rysy. Toz odhodlavam sa na moju prvu cestu autobusom. Sofer je pohodak a uistuje ma, ze mi povie kde mam vystupit. Drzi slovo a ja dorazam na miesto stretnutia s miernym predstihom. Spokojne si davam este cigu a hajde na recepciu. Vita ma mila tetuska, ktora mi kaze pockat na inu tetu. Tradicne ocheckujem zachody aby som zanechal po sebe stopu pre buduce generacie. Po desiatich minutach prichadza pani Rhona, ja fasujem na krk vysacku ako James bond a citim sa super tajne. Prechadzame dverami, ktore sa otvaraju tajnou kartou a ja si pomyselne nahmatavam deviatku pod pomyselnym sakom a prehrabavam sa pstami v akoze napomadovanych vlasoch. Interview prebieha v pohode a ja vypravam tak pol hodinu. Oproti mne sedi teta Rhona a jedna velmi sympaticka slecna, ktora sa na mna stale usmieva. Odchadzam spokony a verim, ze coskoro sa moj dreamjob dostavi.

Na odpoved cakam niekolko dni. Nakoniec volam Charlotte a ta mi s lutostou oznamuje, ze nic z toho, lebo ze oni hladaju niekoho kto rozprava lepsie po anglicky. Nu vyborne. Sice, ze som clever a inteligent ale ze by som mal ist na dajaky jazykovy kurz a potom to snad vyjde. No co. Opat snaha bola ale nevadzi. Snad neskor. Toz vraciam sa spat do Lighthouse a kde zazivam cyklus "No work tomorow" versus "They need you at Lighthouse tomorow..."

5 Spat do Lighthouse

(tupologia osobnosti)

Dopijam kavej, hasim cigu a v sprievode Katkovcov, sa po pardnovej pauze vraciam spat do Lighthouse. Opat znama budova. Zvitam sa so Sergom a Janoszom a hajde do sveta plastovych vesiacikov. Prace je teraz dost, co znamena, ze aj ludi bude pozehnane. Jeden typek lepsi ako druhy. Monday je chlopik z Nigerie, ktrory nic nevie a skoro nikomu nezdravi a ruky ma furt od dacoho spinave. A neviem preco ale smrka nos tak, ze si pritlaci jednym prstom jednu nosnu dierku a fukne. A toto robi kdekolvek a kedykolvek. Neoplati sa v tej chvili stat blizko neho. verte mi. Je to tupec, ale kamos, pretoze si jeho respekt ziskavam svojou vynaliezavostou a dovtipom pri ukladani velkeho mnozstva neforemnych vesiacikov na paletu. Inu co dotat. Michel je cernoska. Je obroofska, teda moletna jak veleryba a kazdy tyzden nosi iny uces. Asi je lezba, lebo kamaradke z CR kupuje desiaty a cukriky a hovori jej ze I love you, naco jej ona odpoveda, ze sa jej boji a nech jej da pokoj. Ale Michel sa len usmeje svojimi velkymi ustami na baculatej tvari a pokracuje v praci. Zistujem, ze Michel je zaujimavy objekt. Zivo si ju viem predstavit na fotografii. Keby som mal fotak, tak ju cvaknem. V mysli si predstavujem fotografiu na ktorej sedi obrovska Michel na debilnej plastovej stolicke pri debilnej spinavej stene v kantine, nozky ma skrutene pod tou stolickou a zamyslene pozera niekam stranou doprazdna (napr. pocita pavuky na stene). Davam sa s Michel do reci a zistujem, ze ma dobru dusicku, je strandistka a skratka je to partak. Skoro nikto ju tu nema rad, ale aj preto som si ju oblubil. Vzdy ked ju stretnem tak mi to zdvihne naladu. Okrem mno dalsich je tu aj jeden cernosko co sa vola Kajetano, takze cesty Jozefa Kajetana Tyla museli byt vskutku klukate. Nevadi. Phil a Marco su bratia, ktori cely zivot prezili v Nottinghame, ale pochadzaju z kapitalistickej Ciny, teda z Honkongu. Obaja su pohodaci a mam ich rad. Phil je katkin dobry kamos a obcas nas pocti svojou navstevou. Aj s nim som prebral temy ako co a jak zivot, jak zeny a zhodli sme sa na tom, ze vsade je to rovnake. Marko mi zase venoval v praci cely jeden den aby mi vysvetlil, ze anglictina nie ja vobec tazka rec a ze sa to naucim zachvilu. Akurat, ze na konci smeny bol hotovy a death z totych mojich otazok a vypytovania sa. Ale nevadi. Marko hral na base v jednej kapele, co hrala pesnicky v style Oasis. Akurat, ze ked sa vratil z Holidays v Honkongu tak sa s nim rozlucili. Toz som mu povedal, nech nie je smutny ze Oasis je kokotina a ze keby hral abo spieval v sarisane, tak by ho isto nevyhodili. Amra. Amra je z Mongolska a skoncila medicinu v Ulambatare. Je doktorka srdciarka, takze keby sa naucila anglinu, co sa nenaucila, tak by bola zazobana a dovolenky by travila na Hawaji. To by isto privital jej manzel Patlung, ktory je vlastne taky mongolsky gadzo. Ale tiez je to kamos. Privital som zmenu a s Amrou hovorime trochu po rusky. Prijemne osviezenie. Amra je nadsena a Patlung tiez. Aj ja som nadseny. Trochu... Charles je cernosko s ktorym som zvaral mreze na okna do officu. Pozna Ceskoslovensko a ked konecne dobre pozvaral mreze tak som sa mu snazil prelozit do angliny frazu, ze "Idu ako po masle..." , vyslo zo mna nieco ako "It slides like on butter..." a cierny sympaticky Charles, nositel mena princa, si to opakoval podod nos niekolkokrat a potichu sa pritom smial....

Zjednodusene by sa dalo povedat, ze manualnu pracu v Lighthouse robia anglicania, ktorim sa nechce pracovat alebo su blbi, alebo su blbi a lenivy. Pripadne sem prichadzaju na cas kym sa nastupia do lepsej prace. Dave je tipujem styriciatnik a okrem tetovania na predlakti je prototipom priemerneho anglicana. Je to gentleman a vzdy mi slusne pozdravi . Ked spolu pracujeme pri jednom stole, dozvedam sa, ze ma rad regeae a ja si len domyslam, ako si po praci pripaluje jointa. Ale naozaj je to prijemny tipek, s ktorym sa da pokecat. Dlhodobo tu pracuje jedna anglicanka, co sa vola Trudi. Meno aj vlasy ma ako nemka. Je tiez vpohoode a svojimi trapnymi jok`s si ziskavam jej respekt. Akurat neviem pochopit, ako moze v takej kose naboso chodit v takych jak lodickach bez opatku, co tu nosia vsetky chicks (ale k tomu obliekaniu sa vratim neskor). Gina a El su dve indky, ktore sa obcas zjavia v praci. Gina ma look cerne Vjestonicke Venuse a pracuje rychlostou blesku. Zartujeme a vtipkujeme o vodke a ja prekonavam dalsi z podvedomych predsudkov o ludoch z inych krajov. Viem si predstavit, ze Gina by napiekla lokse pre cely dedsky domov za patnast minut. No jo, charizma vychodu. Bewin, sa vola ako jedna stavkova kancelaria. Myslim, ze tiez pochadza z nigerie, ale ona a jej sestry a bratia, co tiez pracuju v Ligthouse trpia istym druhom komplexu menejcennosti, ktory sa prejavuje povyseneckym spravanim. Tazko to pomenovat, ale vyzera to tak, akoby nedostatok asertivity chcely nahradit aroganciou, co v konecnom dosledku nie je ojedinele kdekolvek na svete. Manager Stuard je anglican, ktory si respekt snazi ziskat vyvolavanim strachu. Tvari sa ako zly chlapec a sucasne ako playboy, ktory pretiahol polovicu Nottingamu, co moze byt aj pravda, ale zjavne nepochopil v com spociva tajomstvo spravneho managera. Zadarmo to neprezdradim ani ja. Inu aj taky je svet Lighthousu.

No a v tejto zmesi ludi sa zjavuju dve holky z francuzska. Ja zrazu opat vidim badatelny rozdiel medzi anglicankami a zvyskom europy, hlavne v oblasti od hlavy po paty, a ako nadrzany pudlik pobehujem okolo nich a snazim sa nadhodit debatu. Tosha a Gael pochadzju z mesta Gap a ja sa ich snazim presvedcit ze ich mena zneju rusky (Natasha a Galina). Zjavne som posobil ako uchyl takze konverzacia zostava len pri zdvorilostnych frazach a ja na konci smeny na rozlucku dodavam svojou skvelou francuzstinou pozdrav Bon Joure (neviem ako sa to pise), pricom Tosha na mna pozrie s prekvapenym vyrazom v tvari. Som na seba hrdy, kym nezistim, ze som pozdravil namiesto dovidenia, dobre rano... Toz som to zaklincoval. Nevadi. Snaha bola.

V celej spleti narodov, ktoru priebezne stretavam v Lighthouse, sa ako majak v tme zjavuje vysoka chuda postavicka. Chlopasik v okuliaroch, ako zistujem je tiez zo slovenska. Toz sa ho pytam a ty si zo slovenska? A on ze hej. A ja ze odkial? A on ze z Bardejova. A ja ze parada. Ze ja som z Presova. A on ze zo sidliska III? a je ze hej a on sa smeje na raty, lebo ze vsetkych z Presova co pozna su zo sidliska III. Inu jozef prinasa do sveta exotiky trochu vychodniarskej pohody. Po dlhej dobe opat poriadne gadzujem po sarisky. Padlo mi to dobre. Vdaka ti Jozef....

4 My first career advisor

Najlepsi liek na negativnu nostalgiu je praca. Clovek nema cas mysliet na keketiny a trafo v zaludku, spoznava novych magorov, nema pocit stratenosti a podobne kecy. Bohuzial frazu "No work tomorow" pocujem castejsie ako by som chcel ale co narobim. Nuz doma sediet je prijemne maximalne tak jeden den. Mirek mi navrhuje, aby som navstivil chlopasika, co robi karierne poradenstvo zadarmo a vedel by mi helfnut s mojim zivotopisom. Toz nedbam, fasujem mapu Nottinghamu, instrukcie, kde najst moju spasu. Vyrazam na prvy z mojich samostatnych vyjazdov. Zdolavam ulicu co sa vola Hunger Hill a zacinam tusit preco, nakolko v polovici kopca som zadychany jak dzedo a ciga v mojej hube mi nepridava na kondicii. Je pomerne teplo a z cela sa mi leje pot a pandero ma taha k zemi. Zdolavam Hilla a tentokrat schadzam dolu ulicou. Stracam sa, hladam sa, lovim v mape. Po minute sa opat stracam. Znova lovim v mape a ked mam pocit, ze som sa konecne zorientoval, tak sa opat stracam a zacina prstat. Super. Prsi a sucasne je dusno a mne sa zahmlievaju okuliare. Nevadi. John ma uz isto ocakava, tak ho nesklamem. Ked pozeram do mapy tak vsetko vyzera tak super jednoducho a prehladne, ale ked zdvihnem zarosene okuliare, tak to volajako navzajom nekoresponduje. Nu, predsa som sa nasiel a v mysli si znacim do mapy cerveny kruzok s napisom "nachadzate sa tu". Prechadzam rusnou ulicou a v dialke spoznavam umelu giganticku hus, ktora je symbolom tunajsej kolotocarskej mega turbo akcie Gussyfair abo jak sa to pise. Totalne spoteny s pocitom mokreho zadku nachadzam Johnovo doupe. Office nesie nazov FoxHolle. Vyborne. V liscej nore som este nobol. Este vzdy s mokrym colom a precizne ukrytymi flakmi pod pazuchami stlacam zvoncek. Teta s kockatou hlavou a bajuzami mi otvara dvere a pyta sa co chcem. Naucenou frazou "I would like to spike to XY", ktoru dodnes pouzivam casto, sa pokusam vysvetlit co chcem. Hovorim, ze mam apointment s Johnom. Teta checkuje dajaky zoznam a pyta sa ci s Johnom Akabuagabuabugbom. No ta je ze hej. Podla gesta tety usudzujem ze si mam sadnut na sofu a pockat kym pride John s priezviskom, ktore ma isto sam vytetovane na dlani, bo sebe ho sa nepamata.. Cakam. Dost dlho. Ked mam pocit, ze som zle pouzil enigmu na desifrovanie toho co mi povedala recepcna prichadza cierna teta a odvadza ma niekam dolu schodmi. Vobec netusim kde sme, kam ideme a cakam, ze zpoza rohu vyskoci John s papradim okolo pasa s kopiou v ruke a spolu s ciernou tetou si zo mna urobia Halazsle. Horsia predstava je uz len Antony Hopkins s Vasom Patejdlom v kozenych sado-maso kuklach. Nakoniec vchadzame do honosne zariadej chodby kde cakam kym ma John prijme v rezidencii. Opat cakam. jak furt. John po chvili vychadza a ja spoznavam mojho prveho karierneho poradcu v UK. John je nizky chlopik a je cernosko. Spolu s ciernou tetou a Monikou z polska radia takym keketom jak som ja, ze co maju robic a dze ist. Jon je v pohode. Vlastne si myslim ze je to syn Jamesa Browna. Toz vyberam z torebky zivotopis a prosim o radu, ci je moje CV ok. John sebe pretiera bradu a cozka tam pise a pise a skrta a vobec, zistujem, ze moje CV je hotove akurat tak z tretiny. Takze mi radi ze co a jak treba doplnit. hovorim, ze super ze to urobim a ze mu to zajtra donesiem checknut. John suhlasi. Doma prosim cez mail Petra o preklad mojej doterajsej kariery a ine keketiny. Na druhy den sa opat potim, stracam, nachadzam a stracam... Ked mi John checkuje opravene CV, tvari sa spokojne a vybera noviny, kde mi ukazuje joby, kam by som mal zavolat. "This, that, and this one and that one..." no prosto optimista. Ale potesilo ma to, splnilo ucel a ja odchadzam s mojim CV, dakujem vsetkym a uz sa vidim jak dostavam skvely job kde picujem na sekretarku, ze mi nedobru kavu uvarila a ze nesciham kreslic grafy na meeting a podobne hovadiny... Inu otvaraju sa mi neskutocne obzory a ja tak volajako rychlejsie a lahsie kracam. Aspon v tej chvili...

3 My firs job in UK

Lighthouse Dysplays je odpovedou na moju zivotnu otazku "How to get a money from a shit?", resp. ako upliest z hovna bic. Majitel firmy sa pred par rokmi rozhodol, ze to dokaze, tak vymyslel plastove pasiky, teda vertikalny vesiacik na ktorysa v supermarketoch a obchodoch vesaju rozne tovary a tieto pasiky sa potom vesaju na rozne regaly. No prosto uplietol z hovna bic a je za vodou. Samozrejme to nie je vsetko co firma v sucasnoti robi. Vyrabaju rozne reklamne putace a papierove stojany a haluze, ktore teraz navrhuje okrem inych aj Katka. Takze som na nu patricne hrdy. No a ja tam mam dnes nastupit ako picker packer, teda holka pro vsechno. Som rad, lebo na zaciatok je to super a mam full odvoz az do prace s katkou autom. Takze vyborne. Hasim prvu rannu cigu a personal driver Mirek nas vezie na miesto cinu.

Zastavujeme pred nenapadnou budovou v industrialnejsej casti nottinghamu, na fasade ktorej dominuje modre logo s morskym majakom. Majitel je majakmi posadnuty tak, ako som sa dozvedel z tajnych zdrojov, ze ma specialnu prezentacnu miestnost otapetovanu majakmi a podobnymi hovadinami. Necudoval by som sa keby mal aj slipy s obdobnym motivom a doma vo vani morsku pannu a v obyvacke morksu svinu. Inak je to vraj vpohode a prijemny chalpik.

Vchadzam do vyrobnej haly, kde ludia z agentur vesaju na spominane vesiaciky, spominane tovary roznehu drunu (zuvacky, cokoladky, psie zradlo – totok ide na odbyt jak nikda a pod.). Checkujem ludi, a stretavam dve holky z bratskej ceskej republiky, Marusku a Lucku. Fajn. Okrem katkinej sestry a jej frajera, ktori sa o chvilu vracaju domov, mam dalsie oporne persony do future, aby som sa necitil tak beznadejne opustenej. Od Lucie som si vysluzil nickname Inzenir. Dodnes neviem preco, ale titul sa vzdy zide. Odbieham podakovat manazerke warehousu Trish, ktora ma zltejsie zuby ako ja ale je vpohode, za to, ze ma vzali do prace tak rychlo a promptne. Vpodstate jej poviem len nieco, ze Thanks a sorry abo daco take lebo som z anglickeho akcentu este stale mimo. Prichadzaju suprervisors a rozdeluju pracu. Vsetci sa zbiehame okolo pracovnych stolov jak kurcata za zarnom. Ustavicne prenasledujem Marusku s Luciou aby som sa ich v pripade opytal na detajly, ktore som nepochopil... A jedeme... Zacinam skladat svoj prvy plastovy drziak. Nic komplikovane. Po troch hodinach skladania drziakov, si zacinam uvedomovat, ze ak sa nezacnem s ludmi intenzivnejsie bavit, tak s toho skladania zblbnem. Klasika. Manual. Inu davam sa do reci s ludmi okolo stola. Poliaci. Inu uz sa vidim ako namiesto angliny o par mesiacov muvim barzo sipko a dobrze po polsku s butylku vudky v renke. Situaciu zachranuje dvojmetrovy cernoch Serge, ktory sa stal mojim najlepsim priatelom vo svete vesiacikov a putacov. Serge je z africkoho Conga, presnejsie zo stredneho kantonu. Serge Zanzala ma tipujem tak 35 mozno 40 rokov a nosi capku jak jazzman. A je zurnalista. Napisal tri alebo styri knihy o politickej situacii v Congu a ludskych pravach, stretol sa s na tajnej schodzke s prezidentom, tak musel prchnut z krajiny. Inu vrana k vrane sada. Precestoval s rodinou pol Europy a pozna aj Bratislavu. Spociatku som bral jeho reci a historky opaterne, ale ked som si checkol net a nasiel som jeho stranku a clanky s jeho fotografiou a zivotopisom tak som prestal pochybovat. Kurva on si nevymysla... Akurat ma smolu, lebo jeho oficialny jazyk doma je francuztina, takze tu toho vela nenapise v angline. Kazdopadne Serge je prvy z ludi v UK s ktorymi hovorim viac ako jednu vetu v anglictine. Debatujeme o jeho krajine o mojej, o ludskych pravach, o tom co je pre nas v zivote dolezite a co nie, o chlaste a jedle, o zenach... no prosto uz nam chyba len slivovica alebo palmove vino. Ucim sa pozdravit nazdar v Sergovom jazyku . Takze ked sa ocitnem v strednom kantone Conga, tak mozem pozdravit "mboty" a brassaville people(tak sa volaju ludkovia co tam ziju), si ani vobec nevsimnu, ze ja som zs Presova (celkovo viem v sucasnosti pozdravit v troch africkych jazykoch, po turecky, madarsky, rusky, francuzsky a polsky, ale o tom neskor). Uvedomujem si, ze ucit sa pozdravit v cudzom jazyku je dobry zaciatok na komunikaciu. Diskusnu skupinu rozsiruje dalsi clen Janosz. Janosz vypatra jak chlop zo Secovec, ale je madar a v madarsku sa podla jeho slov venoval logistike. Ako neskor vysvitlo tak, jazdil na tiraku a ma preukaz na vysokozdvizny vozik. Inu Janosz je chlopik nevysokej postavy, hovori velmi potichu a nie velmi dobre po anglicky, ale je to moj dalsi kamos. Zato ma dobre serco a cez prestavky si cita anglicky slovnik ako knizku. Ako spravny Erdedyi je betar a zaujima velmo sa o holky (kiszcaj). Inu ja si zacinam spominat na moj madarsky dictionary. Slova typu biely trpaslik, podme jeb...t do kukurice, psi kok...t a podobne Janosza dostavaju do pomikova. Spominame na cipes parpriku, gulas, tokaj a hurky a cas nam rychlejsie bezi. Snazim sa naucit pesnicku Eze syp, eze syp, ale janos hovori potichy, vlastne skoro v rezime MUTE, takze je to fakt tazke, ale sme spokoni. Inu totok su moji first friends in my first job area.

Supervisors su, ako isto viete, ludia co jednoduchsie povedane, prideluju pracu ostatnym a riesia system ze kto, kedy, kde a co bude robit. A maju zasobu leukoplastov na porezane palce. Fabriku zaplavila mania dogfoodu, takze niekolko dni travim rozbijanim starych krabic a skladanim novych. Zaujimava praca. Inu vypracoval som si system, ktory mi vestci zavidia a kopiruju ho. Ladnym pohybom ruky dokazem o roh velkeho mobilneho kosa rozbit krabicu a druhym pohybom ju zlozit a strcit na vybrane miesto do kosa. No prosto parada. Citim sa dolezito ako pan Tesla, ked zavadzal prevadzku v Stropkove. Pocet ludi v praci je priamo umerny dopytu po vesiacikoch, takze niekedy sme v hale tridsiati, inokedy dvanasti a niekedy tam niesom. Vzdy pred koncom smeny prichadza s formularom v ruke Chantall. Obchadza ludi a kazdemu vravi, ci zajtra pride do roboty abo ne. Uz chapem preco sa Che Guevara tak nasral, ked toto videl v amerike v kamenlome. Vzdy ked Chantal pride a povie "No work tomorrow." tak je jasne, ze zajtra mam volno na neurcito az kym ma nezavolaju z agentury naspat. Chantall je anorekticka. Myslim, ze cez po veceroch figuruje ako model na tunajsej fakulte mediciny. Svojou na kost vychudnutou postavou je Chantal protipolom anglickych zien, ale bohuzial nie pozitivnym. A este ju posielaju aj hovorit No work tomorrow. No co uz s taku existenciu. Dnes mi oznamuje svoju repliku ohladom mojho svetleho zajtrajska a ja musim na zajtra nieco vymysliet, aby som sa doma nezblaznil...

Aktualne: 28.1.2008

V piatok som si kupil topanky, bo moje cinske lodicky z Presova dosluhuju a bosy kracat nottinghamom, to nie je prechadzka ruzovym sadom. Akcia, zlacnene, vyborne ta jich berem. Aj ked su pre skejtakoch tak nevadi, hlavne naj daco mam na nohoch. Dnes rano som vstal cely zhavy o pol siestej do prace. Vsetko som stihol v limite. Samozrejme tesne pred odchodom ma chytilo sranie. Inu davaj rychlo bo nescihas aftobus do roboty. S niekolkominutovym meskanim vyrazam v mojich novych botach. Po niekolkych metroch zistujem, ze cosi nie je vporiadku. Patu mi odieraju zasrane skateboardacke boty a ja uz nemam cas sa vratit aby som sa prezul. Vyborne. Teraz mi odieraju paty na oboch nohach. Kurva. Nesciham bus. Toz radsej bezim. V kusacich topankoch sa bezi jedna radost. Spoteny, zo zkervavenymi patami dobieham na busstop a picujem jedna radost. Achyles, uz viem ako si sa citil. Esteze mam v ruksaku dezinfekcny sprej od Jura a leukoplasty pre tieto pripady. Ale fajne. Slnko dnes vyslo skorej a vtacky spivaju jak na Bikosu.

2 Agentura, banka,divne veci a skurvena nostalgia

Je 24. septembera 2007 a moje kroky v sprievode Mira smeruju do agentury Thorn Baker, kde mam absolvovat test aby zistili aky som blby a podla toho mi dali job. S pocitom plnefunkcneho dvanast voltoveho trafa v zaludku vchadzame do budovy, kde nas ocakava Michael. Vezieme sa vytahom na stvrte poschodie a v office nas vitaju dve nadrozmerne telefonistky, ktore okrem toho, ze zdvihaju telefony a maju bajuzy a hurky kolo pasa, sluzia aj ako prva bojova linia, cez ktoru je zvacsa dost tazke sa dostat. Miro objasnuje, ze som tu aby som urobil test a rozbehol bajecnu karieru.... Sadame si na sofu a ja fasujem formular s testom, ktory je dost dlhy. Samozreme, ruky sa mi trasu a ja zabudam ako sa volam. Mirek mi napoveda a ostatne veci si cekujem cez slovnik v mobile. Klasika. Test je vpodstate uplne jednoduchy. Obsahuje otazky typu: "Co urobite ked sa vyserete? a)umyjete si ruky? b)umyjete si ruky aj pred tym? c) umyjete si ruky aj pred sranim aj po? " alebo "Ked dostanete sracku tak: a) poviem to supervisorovi b) nepoviem to nikomu a radsej sa poserem c) poviem to doma dakomu." Zacinam tusit, ze v tomto kute sveta sa schadzaju divny ludia... Inu test nakoniec vyplnim kompletne a po chvili mi oznamuju, ze test je well done (urcite az na tu otazku so sranim). Spoteny opustam s Mirom agency a vyrazame otvorit ucet do banky, kde su poliaci ako doma. Vyfasoval som slecnu, ktora vyzera dobre takze isto nebude anglicanka:) potom ako som dal vsetky udaje, tak doplnam este jeden super tajny udaj. Moje oblubene slovo. Inu pisem do kolonky, ze slivovica, naco fesna slecna zareaguje ze "I know slivovica." Vyborne. Zo slecny sa vyklula polka, ktora testovala slivovicu onehda kdesi na navsteve na slovensku. No prosto, je to internacionalne slovo. Co dodat. Ucet je otvoreny a ja cakam na svoju prvu bankomatovu kartu v UK.

Pocasie je fajn, ale mne sa cosi zda divne. Analizujem a zistujem. Kurva, kde som sa to dostal... Na zemi je na moj vkus privela odpadkov, v avtobuse sa nastupuje na predne dvera jak u nas ked chces ist do Zubcan a zeny su volake divne. Kocky. Tie tu nejako nevidim. Po dvoch hodinach som napocital v dave tak tri. Sakra. Co to? Kde som sa to len dostal... Ako sa neskor ukazalo, nie je to az take hrozne. Stres vie urobit svoje. Aj ked podstata zostava. Priemerna rodena anglicanka ma kockatu hlavu a amorfne zvacsa hurkovite boky. Inu nevadi. Clovek si zvykne na cokolvek. Prah vnimavosti je flexible friend.

Doma si davam cigu a zvieravy pocit v zaludku ma neopusta. Cosi, ktosi alebo vsetko mi zrazu velmi chyba. Citim sa priserne. Davam si slivovicu. Fredy Cruger vicina v mojom vnutri a ja spustam proces analizy aby som to zastavil. Prejde este niekolko dni, kym ho skrotim . Ako sa neskor ukaze, nostalgia moze byt aj pozitivna, ale tento druh nostalgie nazyvam "skurvena nostalgia". Norobi dobre, brani racionalne mysliet a boli. Inu co dodat... Myslim, ze kazdy ten pocit pozna.

1 Cesta a prichod

(e-mail z 23.9.2007)

Nazdar kamarady:) toz vas srdecne pozdravujem z totoho nottinghamu/ziadnej sunky.. Momentalne este stale prechadzam adaptacnym procesom a snazim sa prekonat kulturny a emocionalny shock... hlavne ten emocionalny je haluz.... ved to poznate a viete, ze ja na vas dost naviazany, ale urcite to zmaknem hlavne koli vam...a teda aj sebe:) chybate mi a teda pocit, ze vas mam na blizku... je to nieco ako s cigaretami... ked ich nemas pri sebe tak si z toho nervozny jak pes... sak to poznate... ale analizujem tote moje stavy a snazim sa to prekonat a isto to aj prekonam, aby som tote penezi zarobil a dokazal si iste veci a potom mohol drzune s vami posediet pri slivovici.... inac sa nemam na co stazovat a to mi je dost oporou, lebo mam sice malu ale peknu a fajn izbicku za rozumnu cenu a katka s mirom su mi velmo napomocny, takze nemusim prekonavat a zistovat strasne vela veci, ktore by som za inych okolnosti musel checkovat sam... zajtra idem na pokec do agentury, ktora dohadzuje robotu,s tym, ze ak urobim 3O stranovy test tak ma supno do firmi Lighthouse abo jak sa to pise a tam budem robit vo fabrike na vyrobu reklamnych putacov.... na zaciatok skvele tak dufam, ze zmaknem test, lebo je vral dlhy, ale lahky, tak ak by som to neurobil, ta sa budem hambit jak taky dog. ale je to samozrejme urobim a v utorok hajde do roboty medzi panoptikum mesta Nottingham, ako to nazvali miro s katkou...

Cesta: Day "D": toz potom ak som sa nechal opravarmi radiatorov doma totalne vytocit nakolko prisli prave vo chvili, ked som vychadzal z kupelne a isiel sa obliec, aby som sa este v rychlosti rozlucil s rodinkou.... samozrejme nechceli pockat, a dat mi priestor na dostojnu rozlucku s rodicmi, tak mi vyhnali tlak na tisic na dvesto.... ale to uz ma p.Hanusin cakal dole a ja rychlo nasad do felicie, aby nasledne daniel prekonal osobny rychlostny rekord na ceste do KE. samozrejme v kosicoch nas uz cakal peter K. so svojim aftom, a vyzval ma aby som si presadol k nemu... co som sice nechapal, ale posluchol som... prva otazka z petrovej strany bola samozrejme sarkasticka... ta co, bojis sa...? inu nestihal som odpovedat lebo sme okamzite vyrazili na letisko pretoze mi do odletu nezostavalo vela casu... peter svojim aftom navigoval dana a myslim, ze danek prekonal v ten den aj svoj druhy rychlostny redkord na trase KE / KE -lestisko... cestou na letisko sme este stretli zuzanu Kostelnik, ktora ma utekala vystiskat, za co som jej vdacny na rozdiel od vodica liazky, ktoremu sme pocas rozlucky zblokovali cestu.... ale fok himself... po prichode na letisko sme samozrejme este stihli dat po dve cigy a niektory aj kavej, ale vzhladom na to, ze islo o moj panensky let, som sa uz ponahlal do Gate F, bo som sa bal, ze ma tam nechaju... inu moj prvy let. Samozrejme som po petrovych varovaniach ocakaval, ze co so mnou urobi zrychlenie lietadla, takze som sa usadil, priputal a cakal co sa bude diat.... na palube nas privital pilot, ktory sa volal Pochybny alebo Chybovy, tak mi nebolo vsetko jedno ale povedal som si ze mu dam sancu... prislo tolko ocakavane zrychlenie a ja som ho prekvapivo zvladol vpohode... potom som uz len sedel a furt mi zalahovalu v usoch tak som zyval a fukal cez usi ako mi kamaradi poradili... toz pristali sme v BA a ja som cakal na batozinu jak na godotta ale dockal som sa a po prvej cige mi doslo, ze co ja budem robit na tom letisku bo ja tam ani lavicky nevidim, len bary s ladovym cajom za 50 Sk, toz som zavolal zolika na telefone, ktorym bol Leos Lubomir Kubicka... Zolik zareagoval okamzite a po chvili ma uz viezol na bradislavsky hrad poukazovat mi hrozne panorama bratislavy a pekne stareho mesta... Som mu veeelmo vdacny, lebo keby ma nevzal do centra, tak by som asi sicke penezi prepil na letisku... Leos ma pozval na kavej do fajneho podniku a vyrazili sme spat na letisko a ja som trpol, ci mi niekto medzi tym neslohol batozinu z kufra auta... typicky magor frantisek.... Inu leosek ma doviezol na letisko vcas a dali sme si spolocne foto a cigu pricom leo skonstatoval, ze je posledny, ktory ma vidi na slovensku... heh. inu checkin som absolvoval uspesne a prebehol som k odletu, nasadol som do letadla, kde bolo sedenie jak v Dekaci v Klube. Volne sedenie podla potreby.... toz som sa uz par hodin pred odletom pristihol pritom, ze sa tesim, na zrychlenie.... tak som si ho aj poriadne vychutnal a bolo to super... az na to zalahovanie v usiach... let prebehol fpoho a ja sa vytrepal z letadla...
Hned ako som presiel cez brodidla pre ofce a cestujucich a pickupol batozinu tak som zbadal mira s katkou. zapalil som si konecne cigu sadol do motorika a celu cestu som si pripadal jakeby ma viezli z presova do kosic... v tej tme to vyzeralo jak doma... akurat ze len v tej tme:)
dorazili sme ku katkovcom.... domcek maju velmo pjekny a ja si nemozem ani nic ine priat, ako len to aby ste tu boli so mnou:)
nu V sobotu sme absolvovali nakupy a vyled na hrad kde chodil Robin H-ud sukat s Lady,. ... Bolo tam ludi ako najeb.... a vlasne ich takto bolo vsade, aj v centre.... inu iny kraj iny brav... nu a dnes sme este boli coz dokupit, takze nic specialne...

Toz ako som vravel, este to potrva, kym sa emocionalne zrovnam, ale verim, ze to bude coskoro... Treba mi ist doroboty a potom nebudem mat cas mysliet na ko..tiny...
Trimte sa vsetcia a dajte si aj za mna slivovicu:) este ozvem... terazky musim koncit.... s pozdravom

Frantisek